Tretiu aprílovú sobotu malo v kalendároch zaznačených mnoho vyznávačov MTB maratónov. Dôvod bol jasný 18.4.2015 sa konal 9.ročník vytrvalostného preteku horských bicyklov pod názvom Škoda Svätojurský MTB maratón, ktorý zahájil tohtoročnú maratónsku sezónu. Závod bol zaradený do séríí : - ŠKODA BIKE OPEN TOUR 2015 - Slovak XCM Tour - medzinárodná séria MTB maratónov - Župný pohár - séria pretekov v bratislavskom kraji - Slovenský pohár - pre pretekárov s licenciou SZC Pomerať si sily bolo možné na dlhej 70 kilometrovej, strednej 42 kilometrovej a krátkej 20 kilometrovej trati. Novinkou bol závod handbikerov. Naše „Blavácke“ trio (Tomáško, Feri, Mareček) zvolilo na úvod sezóny krst ohňom a všetci sme sa šupli na dlhý variant trate. Predsa len sme boli po nekonečnej zimnej trenažérovej príprave zvedaví, ako sme vlastne na tom, takže rozhodovanie bolo vcelku jednoduché, rýchle a nekompromisné. Našťastie sme stihli ešte čo to odjazdiť aj na cesťákoch, keď to počasie dovoľovalo. V teréne na MTB síce minimum, ale hádam to nedopadne tak katastrofálne. Ako povedal Tomáš: Hlavne radostne!!! Celotýždňové pekné počasie v piatok navečer skazili nejaké tie zrážky, ale nič hrozné, aspoň sa nebude prášiť!! Keďže je Svätý Jur na skok od Bratislavy, nehrozia žiadne extra skoré ranné naháňačky. Všetko pekne v klídku. Nakladáme biky na korbu Feriho „Robošwagenu“a o exkluzívnej ôsmej hodine rannej výražame z Bratislavy. Za necelú polhoďku už parkujeme pred Svätojurským futbalovým štadiónom, kde je situovaný cieľ a zázemie akcie. Prezentácia expresná, takže už len nahodiť štartové čísla na biky, krátke rozjazdenie a môžeme sa presunúť na námestie, kde sa nachádza štart preteku. Pred desiatou sa tu už hromadia všetci borci z dlhej trate, nálada hustne. Všetci sú už nedočkaví a správne nažhavení!! Ešte že tak, pretože aj keď svieti slniečko a je jasno, fúka fakt hnusný vetrisko a Garmin mi ukazuje 9 stupňov. Pri pohľade na Fera v krátkom drese a nohaviciach bez návlekov mi naskakuje husia koža a to mi chlad nijak extra nevadí. Konečne je tu aj Tomáš, ktorý dorazil na štart po vlastnej osi, takže sa aspoň pekne rozohrial. Poprajeme si hodne zdaru a čakáme. Tento ročník nás na trať prišla odštartovať cyklistická osobnosť Grand Tour Peťo Velits. Momentálne maródujúci, takže nás došiel aspoň podporiť. No pekné od neho. Prajem touto cestou skoré uzdravenie a zotavenie. O desiatej to všetko vypuklo. Úvodné metre z námestia sa idú ešte na pohodu, no už v prvých zákrutách stúpania cez vinohrady tempo naberá na obrátkach. Čelo pelotónu diktuje mocné tempo a neúprosne sa vzďaľuje. Začínam silne premýšľať, čo som celú zimu sakra robil na tom trenažéri a prečo som sa viac nesnažil.... Nevadí, vraciam sa do reality a zaujímam výhodné miesto v postupne sa naťahujúcom hadovi maratóncov. Idem vlastné tempo ,hlavne to neprepáliť hneď zo začiatku. Feriho ešte vidím, Tomáša ani náhodou. Ten už sa naháňa niekde vpredu s chrťákmi, nič nové. Začiatok trate je oproti minulým ročníkom mierne pozmenený. Úvodných šesť kilometrov stále stúpa, takže v podstate žiadna zásadná zmena. Pelotón sa tu pekne roztiahne, už nie je žiadny problém s obiehaním. Každý si ide to svoje, začínajú sa tvoriť prvé skupinky. Terén sa postupne zmierňuje a po odbočke na zvažnicu kde dostávam info od pánka regulovčíka, že som priebežne 65. (no pekne, to mi radšej ani vravieť nemusel!!) mierim k Hrubému vývozu odkiaľ na nás čaká prvý rýchly zjazdík. Takže plný kotel a ide sa. Zvažnica široká, šutrákov kopec ale nevadí, ideálnych stôp hneď niekoľko-žiadny problém. Konečne už začínam aj niekoho predbiehať! Popod vrch Krkavec sa dostávam na krátky úsek asfaltu kde zjazd končí odbočkou na šesť kilometrové stúpanie cez Medvedie údolie. Zo začiatku fakt len mierny sklon po šotolinke využívam k loveniu „chémie“ po vačkoch dresu. Je čas sa trošku občerstviť a doplniť cukry!! K prvej občerstvovačke na trati tak už prichádzam pekne „napapkaný“, vody mám dosť. „Takže nezastavujem, máme zpožďení!!“ Stúpanie postupne naberá grády, s ďalšími troma borcami vytvárame štvorčlenný vláčik a spoločne dorážame až za záverečné serpentínky tohto fakt že fajného stúpania, ktoré končí na hrebeni pod kopcom Somár. Trať pokračuje po červenej značke Štefánikovou magistrálou cez Kozí chrbát smer Biely kríž. Po nájazdoch lesákov je povrch slušne roztotok, samí rigol a koľaj. Šlapať slušné tempo v sedle na pevnom ráme po dlhej zimnej pauze bez MTBečka je pre mňa vcelku výživná a citeľná masáž sedacích partií. Po dlhom stúpaní cez Medvedie údolie mám už aj dosť vytuhlý chrbát tak zvoľňuje tempo a len sledujem ako sa mi môj vláčik stráca v diaľke. Teraz im ich fullíky robia fakt veľkú službu a ja ticho závidím a premýšľam, prečo som vlastne predal ten svoj, hm? Pohľadom zamierim na vysmiate slniečko čo som si načmáral motivačne na rajdy, zvyšujem si morál a dupem ďalej. Povrch sa postupne lepší. Nasleduje odbočka na modrú značku a ďalší pekný zjazdík. Končí pretnutím asfaltky a napája sa na posledné tiahle stúpanie ktoré nevolá nikto z domácich a znalých bikerlokálov inak ako Malý Vietnam. Na úvod slušná stoječka, čo vás dostane do tepov, pokračuje ale už pekným tiahlim stúpaním. Úplná lesná diaľnica. Konečne mám možnosť si troška chrbát pretiahnuť, tak to dám skoro celé pekne zo sedla v slušnom tempíčku. Napájam sa na hrebeň a po červenej značke dorážam na Biely kríž kde je druhá očerstvovačka na trati. Zásobená je výborne, všetkého dostatok. Tankujem vodu do fľaše, šupnem do seba ponúkaný pohár jonťáku a letím ďalej zjazdom pod Sakrakopec. Dve krátke stojky ma dostanú na zvažnicu vedúcu popod Malý Javorník, spojnicu do druhého kola. Povrch opäť rozbitejší, úseky vysypané makadamom a otvorené planinky pod hrebeňom so silným protivetrom preveria morál. Tento úsek fakt zbožňujem, úplná mňamka. Obloha sa zaťahuje, na chvíľu dokonca začínajú padať aj malé krúpy z oblohy. Hodím očkom po slniečku na rajdách, zatnem sa a užívam si ďalšiu masáž už vcelku slušne naklepaného a vytraseného zadku. Našťastie sa po chvíli obloha rozjasní a ja konečne vchádzam do druhého kola, kde dostávam orientačné info, že som priebežne 45. v poradí na dlhej trati. Začínam postupne dobiehať drtičov zo strednej trate ktorí štartovali hodinku po nás v dvoch vlnách. V zjazde do Medvedieho údolia napočítam minimálne sedem šťastlivcov opravujúcich defekty. Radím do budúcna prečítať si odporúčané tlaky fúkania pneu, ktoré sú na každom plášti napísané. A hamovačky v kamenitých zjazdoch neriešiť flekom zadného kolesa. Občas nezaškodí potrénovať aj techniku v zjazdoch a neriešiť len kondičku. Dosť to pomáha, pokiaľ teda nemáte záľubu v opravovaní defektov a prierazov v zjazdoch. Občerstvovačku v Medveďom údolí opäť vynechávam je tam vcelku „narváno“, chvost štartového poľa strednej trasy sa evidentne rozhodol, že to tam pekne vyplieni. Ja mám všetko, čo potrebujem, takže zastavujem až na poslednej na Bielom kríži. Nechám si do fľašky doplniť vodičku, jonťák ešte stále veziem svoj, ten mi netreba. Popri čakaní na dotankovanie do seba natlačím banán, nebudem tam predsa len tak nečinne postávať. Mám už vcelku dosť, takže sa teším na posledné kiláky a hlave dva zjazdy. Ten prvý je parádne rýchly a dostatočne široký takže s predbiehaním pomalších závodníkov nie sú žiadne komplikácie. Zavedie nás v podstate až tesne nad Svätý Jur. Tu na nás čaká posledná čerešnička na torte. Pre väčšinu zúčastnených, ale ako tak sledujem skôr posledný klinec do rakvy v podobe posledného dvojkilometrového stúpania popri vinohradoch. Mne sa ide vcelku fajn, obieham koho môžem. Všetci sú ochotní a milí, púšťajú ma pred seba. Na konci stúpania míňam neskutočne fandiacu regulovčícku rodinku, ktorá dodáva silu do záverečných kilometrov úplne každému. Posledný zjazd je tohto ročná novinka. Ide to tu pustiť fakt bez bŕzd na „hulváta“ a limitom rýchlosti sú len schopnosti a pud sebazáchovy každého jedinca. Tunelom popod cestu sa dostávame na dlhú rovinku popri železničnej trati. Do cieľa je to kúsok tak točím čo to dá. Kúsok od štadióna, kde je cieľ, míňam hecujúceho Tomáša. Ten už to má hodnú chvíľu za sebou, makač jeden. Konečne do cieľa dorážam aj ja, pretínam cieľový oblúk a môžem si zhlboka vydýchnuť. Čas pod štyri hodinky som zvládol, takže som so svojim výkonom vcelku spokojný, aj keď to mohlo byť lepšie. Nevadí, aspoň je motivácia trénovať. Stretám Ferka. Zvestuje mi, že Tomášovi bola v cieli ukrutná kosa, tak to rovno po dojazde zabalil a valil čáru domov. Pády a technické problémy nás obišli, takže si môžeme užívať tu pravú pozávodnú eufóriu. Biky nakladáme na korbu, čistenie budeme riešiť až v Bratislave, aj keď na mieste sú k dispozícii hadice s vodou a kefy na umytie bikov. Využijeme komfortné sprchovanie v šatniach futbalového štadióna. Voda taká vlažnejšia, ale je to v pohodičke. Zástup na jedlo vcelku dlhočizný. Čakanie si krátime pitím radlera a písaním sms blízkym o našich heroických výkonoch na trati, ktoré sme práve podali. Ani sa nenazdáme a sme na rade. Výdaj stravy bol fakt svižný a išlo to rýchlo. Jedlo výborné, chutilo. Čakáme vyhlásenie výsledkov. Na maratónskej dlhej trati preťal prvý cieľ, ako už je častým javom Karel Hartl pred Milanom Fajtom a Róbertom Čunderlíkom. Medzi ženami si prvé miesto vybojovala Michaela Malariková pred domácou Zuzanou Juhásovou a pretekárkou z maďarska Szilviou Cseri. Kompletné výsledky zo všetkých tratí nájdete tu: http://www.sportsofttiming.sk/sk/zavod/overview/1453 Po vyhlásení výsledkov nasleduje ešte tombola, kde ako je už zvykom, nič nevyhrávame. Nevadííí, preto sme sem predsa nechodili a pozvoľna môžeme vyraziť príjemne unavený domov. Čo dodať na záver? Veľká vďaka patrí organizátorom a všetkým ľudkom, čo sa na usporiadaní tejto akcie nejako podieľali. Je super vidieť, že sa každoročne snažia akciu vylepšovať a zvyšovať jej už tak vysokú úroveň. Z ohlasov a z konštruktívnych návrhov sa snažia akciu každoročne posunúť o kúsok ďalej, čo sa im aj úspešne darí. Tento rok nastavili laťku zas o niečo vyššie. Značenie na trati podľa mňa bezproblémové, aj keď zopár poblúdencov sa vždy nájde. To už patrí k folklóru. V zápale boja človek občas prehliadne aj neprehliadnuteľné, čo môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti na inej akcii. Stane sa, čo už..., netreba to brať nijak tragicky. Občerstvovačky zásobené viac ako bohato s príjemným a ochotným personálom. Celkové zázemie v priestoroch cieľa a výdaj jedla bezproblémové, všetko poruke. Za mňa na jedničku, lepší štart do sezóny som si ani nemohol priať. Vďaka teda za príjemne strávenú športovú sobotu a o rok sa určite vidíme zas. Autor: Marek Molnár Foto: Anton Ďurina, Tomáš Kudrnáč Video: Marek Kulhánek
