Report: Continental Novodubnický maratón 2015
29.9.2015 sa konalo 21. kolo Novodubnického maratónu.
Podnadpis, ktorý organizátori udelili preteku „Najstarší a najťažší pretek na Slovensku“ ma akosi prinútil sa prihlásiť na najdlhšiu trať. Doteraz som vždy jazdil len krátke, šprintérske 25-ky. No povedal som si, že keď nevyskúšam dlhú trať tu, tak asi nikde.
Trate boli rozdelené na 4 typy: Basic: 20 km/630 m
Klasik: 40 km/1600 m
Hard: 72 km/2550 m
King: 104 km/3870 m
Organizoval sa tu aj beh ale štart som mal o 08:00 ráno, takže neviem ako to všetko prebiehalo.
Registrácia prebehla veľmi rýchlo a bezproblémovo. Sprchy a WC boli veľmi pekné a čisté, čo ma ale trošku zamrzelo už po pretekoch, že netiekla teplá voda, no po 104 km v pekelnej horúčave nemohlo nič lepšie padnúť vhod. Prezliekli sme sa do dresov bikepoint.sk a keďže sme prišli asi o hodinu skôr, tak nám ostal čas na omrknutie celého zázemia pretekov.
Cieľ bol situovaný pod tribúnami miestneho amfiteátru, čo bolo veľmi dobre vymyslené, pretože takmer všetci budú sedieť okolo a povzbudzovať prichádzajúcich pretekárov do cieľa. Jedna vec nás ale nepotešila, vydávanie jedla bolo dosť od ruky ale asi sa to nedalo inak vymyslieť.
Pretek moderoval známy moderátor Roman Barényi, ktorý je známy určite každému bikerovi z nejedného preteku.
Bolo 07:40 a nastal čas sa pripraviť na štart. Na ľavé predlaktie som si provizórne odkreslil profil trate, aby som približne vedel, kde ma čaká ktorý kopec.
Vytiahol som zo stojana bike, vyčistil reťaz, namazal a v tej chvíli som bol ja a môj spoločník pripravený na najdlhší pretek v živote.
Popravde som sa vôbec netešil už od prihlásenia, ale odolal som pokušeniu prehlásenia sa na kratšiu trať.
Na štarte vládla pokojná a usmievavá atmosféra. Bolo nás 38 šialencov pripravených na dnešnú skúšku. Nik sa netlačil a nehrnul vpred. Vôbec som nemal potrebu sa pretláčať na špicu, pretože som videl známe tváre z pretekov a vedel som, že to nemá vôbec zmysel s nimi súperiť hneď na štarte.
Pred štartom sa vždy zvyknem rozjazďovať minimálne 20 minút dopredu no povedal som si, že to asi ani netreba, keďže pôjdem pozvoľna a v kľude, nie ako na 25-kách kde sa bombuje už od prvej sekundy.
Pár sekúnd pred štartom som si opakoval myšlienku od kamaráta Michala, ktorý jazdí dlhé trate: „Nežeň sa vpred, prvé 2/3 trate si choď po svojom a s kľudom, potom to vypeč tak ako to ty vieš.“
A zrazu to prišlo! Štart!!!
Adrenalín v žilách mi zaradil jednotku a všetko sa to mohlo začať. Sprievodné policajné auto nás prevádzalo mestom a ľudia okolo ciest nás hlasno povzbudzovali a to mi dodalo sebadôveru hneď na úvodných kilometroch. Bolo mi až divné, že sa nik netlačí a neženie vpred ako na krátkych tratiach, kde si každý chce vybojovať skvelé miesto niekde na čele.
Po pár kilometroch mestom nás fáborky nasmerovali na prvé poľné kopce a šotolinu. Videl som ako čelo pelotónu vedie známy Karel Hartl, hneď som si uvedomil s kým mám dočinenia. Prvé poľné stúpačiky nás rozdelili na skupinky, ja som ostal v tretej skupine. Ich tempo mi úplne vyhovovalo, tak som nemal potrebu zrýchľovať alebo naopak zaradiť sa dozadu. Po prvých lúkach nás čakal spomínaný okruh pre Kingov. Nespomínam si presne ale myslím, že na strome bola ceduľka s označením 28% stúpanie, neviem presne. No veľmi dobre si spomínam na to, že to bol neskutočný kopec, bola to taká „strecha“, že som asi polovicu tlačil bike vedľa seba a šiel pľúca vypľuť. Veľa ľudí ten kopec tlačilo tiež, pretože nás čakalo ešte mnoho kilometrov a bolo by zbytočné míňať energiu na niečo tak náročné a ešte keď to pôjdeme 2x!
Po strmom výšľape nás čakali lesné cesty a malé single, ktoré podľa mňa neboli veľmi dobre upravené. Jazdil som po spadnutých konároch, celé ruky som mal dopŕhlené od žihľavy a doškriabané od kríkov.
Prechod hustým lesom, ktorý nám potom organizátori pripravili sa mi veľmi páčil. Tu som predbehol skupinku piatich pretekárov z mojej trate. Boli to veľmi rýchle a technicky náročné singláče no keďže s kamarátmi také obľubujeme, vyžíval som sa v nich a zabúdal na brzdy. Prichádzal som na strmé otoče, tie som prešiel na biku tak, ako to máme natrénované. Po prejdení niekoľkých takýchto ostrých switchov som sa obzrel a nikde nikoho. Cesta ma navigovala na lúčny zjazd a šliapol som do pedálov, veď keď si vytvoriť náskok, tak poriadny. No skoro sa mi to nevyplatilo. V jednej poľnej vlne ma vyhodilo zo sedla, vycvakla sa mi tretra a skoro som tak prišiel k nepeknému úrazu a preteky by sa pre mňa možno predčasne skončili. Upokojil som sa a pokračoval ďalej.
Prichádzal som na prvú občerstvovačku, stoly boli plné buchtičiek, koláčov, ovocia, bagetiek...radosť sa pozerať, najedol som sa do sýtosti, nasadol na bike a valil ďalej. Zrazu ma obehla známa tvár, Karel Hartl aj s početnou skupinou, tak som ich došliapol a spýtal sa, že či idem dobre keď ma práve obehli. Odvetili mi, že to oni zablúdili a natočili niekoľko km navyše. Po rozhovore sa mi už všetci pomaly v kopci strácali, vyšprintovali ho tak rýchlo, že som neveril vlastným očiam. Po niekoľkých km som sa dostal na ďalšie singeltracky, ktoré ma naviedli na križovatku okruhu. Tu som dostal sprejom bodku na štartovné číslo aby sa vedelo, že mám prvý okruh za sebou. Avšak nasprejované mám aj bowdeny čo ma naozaj rozčúlilo, snáď to zíde.
Tak sa opäť púšťam do 28% stúpania, samozrejme vedľa bicykla. Akurát som sa v tomto kopci križoval s prvými borcami z trate Hard, ktorý ten kopec šprintovali neskutočným spôsobom, pokrútil som nechápavo hlavou, uhol som sa im nech majú priestor a pokračoval po svojom. Bolo to už celkom na psychiku keď som vedel čo ma čaká a neminie na okruhu, ktorý točím už 2x.
Po ukončení okruhu sa púšťam ďalej po trati. To si popravde veľmi nepamätám, vytváral sa mi tunel pred očami a neregistroval som kade sa ženiem.
Neustále som mal okolo seba pretekárov z trate Hard, ktorý ma povzbudzovali a motivovali.
Dostával som sa do Trenčianskych Teplíc a konečne som si mohol oddýchnuť na rovinatej asfaltke a ťahať po dlhom čase ťažký prevod. Onedlho som natrafil na ďalšiu občerstvovačku, stoly boli opäť plné, tak som nevedel čo skôr zmlsnúť. No môj cieľ bol jasný, vymáčal som banán v soli z nechuťou zjedol, rýchlo zajedol čučoriedkovou štrúdľou, vypil 3 poháre ionťáku, zacvakol tretru a šiel sa najesť ďalších kilometrov.
Tento krát trasa viedla na Baske. Veľakrát som o tom počul na trati ale nevedel som o čo sa jedná až kým mi jeden pán povedal, že to je najvyšší bod preteku. Z ťažka som prehltol ešte podivnú chuť po slanom banáne a hnal sa v ústrety osudu. No ešte kým so sa dostal na spomínaný výšľap, musel som sa predrať niekoľkými lúkami a v tom teple to bolo čisté peklo! Prechádzal som nimi a len z ťažka som dýchal, keďže lúky boli sparené a nažhavené od pražiaceho slnka. Prešiel som okolo lesíka a zbadal som ako sa niektorý pretekári osviežujú vodou zo studne. Prišlo mi to ako veľmi dobrý nápad, položil som bike na zem a bežal sa osviežiť. Napumpoval som pákou v studni vodu, strčil hlavu pod točku a užíval si chladný, slastný pocit.
Po osviežený ma čakal náročný 8 km výstup do kopca. Po nejakom čase som si uvedomil, že šlapem do kopca po serpentínach vyloženými šotolinou a kameňmi. Úplne mi to pripomínalo náš malofatranský asfaltový Polom, na ktorý som sa už dlho neodvážil. Po mnohých a úmorných zákrutách ma regulovčík naviedol do lesa, ktorý bol veľmi strmý ale konečne som sa ocitol v chládku. Zrazu počujem ako ma niekto obieha z prava, tak som sa uhol, bol to Michal Kaněra, ktorý už dokončoval okruh no ja som ho ešte len začínal!! Zo sedla šprintoval kopce, ktoré som ja mixoval na ľahučkých prevodoch. Po asi kilometri som dorazil na vrchol Baske (955 mn.n.), čakala ma tu ďalšia občerstvovačka no tento krát len s vodou, ionťákom a paradajkami, to mi vôbec nevadilo, bol som len neskutočne vypľutý a vysmädnutý po dlhom výšľape. Vysadol som na bike a zrazu okolo mňa prefrčal Karel Hartl, uvedomil som si, že to je boj dvoch najlepších jazdcov na dlhej trati.
Pokračoval som po hrebeni a zjazdiť si to až pod Baske. Túto cestu si taktiež vôbec nepamätám ale veľmi mi pripomínala hrebeň Martinských holí, bol tam veľmi pekný výhľad na Vápeč, na ktorom som nedávno bol s kamarátmi ale to je jediné čo si pamätám. Myšlienkami som stále s partiou niekde na turistike alebo dobrej bikovačke.
Po asi 6 km sa dostávam do lesa, kde na stromoch boli popísané výkričníky, spozornel som a bol som na všetko pripravený. Prudké, strmé a štrkové zjazdy boli naozaj veľmi nebezpečné a dali mojím brzdám naozaj zabrať. Pod najprudším zjazdom stáli dvaja záchranári pripravený na to najhoršie. Pri tomto zjazde mi začali pískať brzdy, chcel som ich trošku uvoľniť no bike nabral väčšiu rýchlosť ako som chcel, chytil zlú stopu, šprajclo sa mi koleso a letel som cez riadítka. Rýchlo som sa pozviechal, skontroloval škody na biku a na mne. Našťastie sa to obišlo bez škrabanca alebo ťukanca ale ja som mal pravé koleno trochu odreté a celý som bol zaprášený. Oprášil som sa, nasadol a pokračoval ďalej. Po ďalšom strmom zjazde som dorazil na najlepšiu občerstvovačku na trati! Bol som prekvapený ochotou a starostlivosťou organizátorov. Keď som zastavil, jeden z nich mi vzal bike, vytiahol bidóny a spýtal sa, či chcem iont alebo vodu. Povedal som, že do väčšieho iont a do menšieho vodu. S ochotou tak spravil, vložil bidóny do košíkov a podal mi bike. S ničím podobným som sa ešte nestretol. Najedol som sa do sýtosti, zisťoval kam ma ešte trasa navedie, no keď mi povedali, že naspäť na Baske ale z druhej strany, tak som z nemým úžasom nechápal a neveril im. Nasadol som na bike, pozdravil a s poprianím veľa šťastia na trati od všetkých pretekárov a ľudí na občerstvovačke sa rútil naspäť na najvyšší bod preteku.
Presne 8 km na vrchol. Celú cestu pripomínajúc Polom ale tento krát od Strečna som nikoho nestretol. Míňal som zatáčku za zatáčkou, predieral som sa myšlienkami aby som zabudol na to, kde sa práve nachádzam. V asi polovici výšľapu stála na kraji cesty skala s nápisom King vydrží!!! Zaťal som zuby, cvak-cvak na ťažší prevod a vypálil som na vrchol. Takáto jednoduchá vec dokáže neskutočne nabudiť a povzbudiť človeka.
Namotivovaný som už nepremýšľal nad zákrutami ale nad tým, že mierim naspäť na tú úžasnú občerstvovačku. Zrazu som sa ocitol na mieste, kde ma križoval Michal Kaněra, v tom čase už bol asi v cieli no mňa čakalo ešte ďalších 30km.
Vypľutý som dorazil na vrchol Baske, tu nezastavujem a púšťam sa na hrebeňovku Martinských holí a strmých zjazdov, teraz ale bez pádu v zjazde som sa ocitol na vytúženej občerstvovačke. Opäť do seba tlačím koláčiky, buchty, osolený banán, chcel som prejsť na orechovú štrúdľu no povedali mi, že mám pred sebou asi 19 pretekárov. Štrúdľu som prenechal ostatným, pozdravil sa a vyrazil za nimi. Môj cieľ bol jasný! Predbehnúť aspoň jedného!
Ostávalo mi asi 25 km do cieľa , práve tu prišiel môj čas a kamarátova rada aby som to vypiekol naplno!
Na ťažkých prevodoch si to prášil po asfaltke, tu som predbehol jedného bikera, keď sa obzriem, tak zisťujem, že sa práve nachádzam nie na 20. ale 19 mieste to mi ale samozrejme nestačí a uháňam ďalej.
Neúprosne som točil posledné kilometre a kopec/nekopec, stále mám zaradené moje obľúbené ťažké prevody. Na dlhých tiahlých lúkach, ktoré sú vždy mojou slabosťou som sa hnal takou rýchlosťou, že sám tom neverím a nechápem, že necítim žiadnu únavu v nohách ani vyčerpanie po prejdených 85 kilometroch. Práve naopak cítil som sa ako znovuzrodený a pripravený šprintovať až do cieľa. Predo mnou sa po lúke za sebou ťahali dvaja pretekári, po niekoľkých chvíľach som ich svojím tempom došliapol, prebehol a šiel si stále po svojom.
Keď sa po nejakom čase otočím, tak všetci traja, ktorých som obehol sa mi ťahali za zadným kolesom, hneď si zaraďujem vyšší prevod a ťahal čo to dalo aby som ich trošku demotivoval. Na vrch lúky som prišiel s pekným náskokom a na moje šťastie ma fáborky navigovali do lesa. Uvedomujem si, že som na úplnom vrchole hory, tak jediná cesta je dole!
Hustým lesom sa ťahal krásny lesný singláč, keďže niečo také veľmi obľubujem a pravidelne s partiou zjazdujeme podobné a náročnejšie singletracky, užíval som si to naplno.
Rozpumpoval som to naplno a užíval si každú zákrutu, každý koreň a zabúdal som na brzdy, proste nádhera. Míňam riadítkami stromy len o centimetre a chcel som vytvoriť čo najväčší náskok a udržať si pozíciu! Po niekoľkých km singláčov a lestných ciest sa dostávam na otvorenú plochu, obzrel som sa za seba a nikde nikoho! Zo slzou na líci a 5 kmdo cieľa si uvedomujem, že som to zvládol a dokázal niečo pre mňa nemožné.
Neustále sa obzerám či ma náhodou niekto nedobieha ale nie, cez mesto som sa hnal úplne sám a tak rýchlo ako sa len dalo. Regulovčíci zastavovali autá, aby som mohol bezpečne prejsť mestom. Dostával som sa už do povedomých častí mesta a zrazu to prišlo!
Prichádzam do areálu pretekov a rútil som sa do amfiteátru pod tribúny. Utieram slzu a hrdinsky prechádzam cieľovú pásku. Ľudia okolo kričali a tlieskali. Bol to neuveriteľný zážitok prekonávania samého seba na najťažšom preteku na Slovensku. Nakoniec som dorazil celkovo na 17. a v kategórií na 12. mieste.
Síce som celý pretek sám sebe nadával, že načo som sa to dal a prečo som si vybral práve túto trať. Pre toto! Pre skvelý pocit víťazstva a prekonania sa.
Na kofolke a pivku ma už čakali priatelia z klubu, ktorí boli z môjho úspechu taktiež veľmi nadšený.
Po osviežujúcej sprche si vychutnávam skvelý guláš a o chvíľu začína vyhodnocovanie a tombola. Na moje prekvapenie všetky ženy, ktoré sa zúčastnili preteku dostali na pódiu kyticu a kozmetický balíček Nivea. Vyhodnocovanie prebiehalo naozaj veľmi rýchlo, taktiež aj tombola. Hlavnou cenou bol bicykel značky Liberta, toto gesto určite každému vyčarilo úsmev na tvári.
Tento rok som sa zúčastnil mnoho pretekov a tento patrí určite medzi tie, na ktoré nezabudnem a budem si ho pamätať v dobrom.
Takže budúci rok sa tu opäť stretneme!
Autor: Tomáš Chabada
Foto: Tomáš Chabada, Monika Sedliačková
