A Strecke je dostatočne dlhá, tak aj tento príbeh bude trošku obsiahlejšie čítanie o plnení sna, prekonávaní samého seba a pokorení limitov, nie len tých časových. Začalo sa to objavom reklamy na úžasný maratón u našich rakúskych susedov. Ako nadšenca horskej cyklistiky, ktorý v tých časoch ešte neopustil Malú Fatru a Súľovske skaly ma chytila za srdce fotografia cyklistu v Ewige Wand, vtedy som si povedal, že túto trasu raz pokorím. Kedže nádejný stredoškolák nemá peňazí na rozdávanie moje rozhodnutie ostalo len v štádiu sna. X rokov sa zo všetkých strán pod chvíľou ozývalo to magické slovo „Salzka“ , no vždy sa našiel dôvod prečo nie a môj sen sa s rokmi strácal v diaľke. Až niekedy v máji tohto roku pri pohodovom nedeľnom výšľape na buchty na chatu pod Suchým ma kamarát presviedča, že by sme mali na budúci rok natrénovať a konečne sa vychystať na mýtické Ačko. Vsadil som sa s ním, že ak sa mi nepodarí do konca mesiaca zbaliť jednu chutnú blondínku tak s ním idem do toho. Prehral som, ale napriek strate blondínky som sa tešil na budúci rok. Dva týždňe pred tohtoročnou Salzkou mi píše kamoška správu, že bikpoinťáci narýchlo hľadajú náhradníka. O pár telefonátov neskôr som sa stal šťastnou náhradou s tým, že štartovné je pripravené pre bikera na najdlhšiu trasu. Od tej chvíle sa rozvíril uragán príprav, či už biku a potrebnej výstroje pre alpské počasie ale aj psychyckej pohody samotného jazdca. Celé dva týždne som každému koho som stretol pílil uši s tým že sa chystám na Salzku a málokto zdieľal moje nadšenie nad tým aké to bude úžasné. Asi sa to nedalo vydržať, napriektomu ma všetci rodinný príslušnici, kamaráti i kolegovia odprevádzali zo širokým úsmevom a s vierou, že sa mi to podarí a že sa zdravý vrátim. V piatok pred štartom odchádzam z práce skôr, zbalené veci a naleštený bike ukladám Martinovi do auta a vyrážame pre zvyšných dvoch statočných smer BA. Po chvíli sa už všetci štyria vtesnaný do jedného auta vydávame piatkovou Bratislavou smerom k Soľnej komore. Cesta ubiehala rýchlo až na jednu krátku prestávku, kde si chalani neodpustili poznámku, že ako chcem prežiť najťažši pretek v Európe keď nevydržím takúto cestu bez cikpauzy, vraj neviem čo je to bolesť. Brehy Halstadského jazera nás privítali okolo štvrtej popoludní, všade naokolo to žilo očakávaním závodného víkendu. Ubytovaní sme boli behom chvíľky a Martin znervóznel z blížiacej sa kontroly stavu bicykla aj keď nemal prečo veď môj aj jeho stroj sa vrátili zo servisu, kde sme predsa nenechali nič na náhodu a ostali tam nemalé peniaze aby bolo všetko tip top. Prvý išiel Martin a nekompromisný rakúsky kontrolór šiel na istotu, neviem odkiaľ vytiahol šubleru a hlási že predný kotúč má iba 1,3mm a podľa odporúčaní Shimano má mať medzi 1,5-1,8mm chvíľku sme sa s ním naťahovali ale nenechal sa zlomiť, s pokojným úsmevom sa ochotne ponúkol, že nás odprevadí do stánku Shimano, kde si môžeme zadovážiť nový. Páni z Bikecheck majú asi podiel z predaja náhradných dielov ale šikovných slovákov predsa len nedostanú, kontrolou sme prešli a 35€ za kotúč sme ušetrili. Po menšom občerstvení spokojne vyrážame na večerné rozjazdenie. Martin sa usmieva, že potrebuje najazdiť ešte 6km aby mohol povedať, že na štarte mal najazdenú aspoň tú trojku, ja by som do trojky potreboval okolo jazera krúžiť ešte pár dní. Nástojil som, že by som chcel vidieť najťažšie stúpanie na Salzberg, nuž sme sa tam vybrali, vraj sa mi roztrasú kolená keď to uvidím. Tak sme si išli dať najjednoduchšiu časť 211tky, rovinku okolo jazera. Jazero a jeho okolie vyzerá nádherne v lúčoch zapadajúceho slnka. Dych mi vyráža úžasná cestička zavesená na skale nad modrými vodami jazera, mal som z toho podobný pocit ako v slovenskom raji, akurát som bol na biku. Za pár okamihov vchádzame do Haslstatu a chalani ukazujú prstom na lanovku ktorá vedie do pol kopca a pod ňou prudko sa kľukatiace serpentíny a vraj za nimi je tá najväčšia lahôdka,vraj zajtra uvidím. Kolená sa mi roztriasli ale až o zhruba 20 hodín neskôr. To sa už začína stmievať a my sa vraciame do Bad Goisern. Ak to zajtra stihnem takto pred deviatou tá atmosféra bude perfektná. Naše rozjazdenie vyšlo na 30km, celkom šialené, keď si predstavím, že za šesť hodín vstávame. Ľahká večera a po nej pri zážitkoch z predchádzajúcich ročníkov pomaly zaspávam. Budík zvoní skôr ako by bolo zdravé a spolu s Martinom ideme na raňajky, vchádzame do jedálne plnej múmií v cyklooblečení, len my dvaja a ešte ďalší dvaja slováci sme ešte v pyžame. Raňajkové menu je pestré ale vtlačiť takto skoro ráno niečo do žalúdka je poriadne umenie. Vločky s jogurtom spláchnem pomarančovým džúsom a utekáme sa obliecť aj my. Miestny Ilko dával vstrahy pred horúčavami, tak ideme na ľahko, jedno termotričko odnesiem a bundu na štarte dám Marekovi, ktorý nám ide urobiť štartovnú foto. 15 minút pred štartom sa radíme do druhej polovice pelotónu, cestou dozadu zdravíme známe tváre a navzájom si prajeme šťastie, veď toho tu človek potrebuje viac než dosť. Päť hodín ráno a takmer 800 člený pelotón sa v rannom šere vydáva na takmer nemožnú 211 kilometrovú misiu. Okolo štartu plno ľudí ktorí nás mohutným povzbudzovaním vypravádzajú uličkamimest v ústrety prvému stúpaniu, kde si hneď po raňajkách naložíme prvých 900 výškových metrov. Z každej strany je od okolo stojacich počuť , že sme hrdinovia, ja sa zatiaľ ako hrdina cítim len pre to, že sa mi podarilo do seba dostať tie raňajky. Stúpanie je výživné, asfaltové ,ide sa mi dobre tak sa svojim tempom medzierkami v hustom pelotóne predieram dopredu. Podľa inštrukcí od chalanov sa mal pelotón v prvom kopci potrhať a žiadne zápchy vraj nehrozia. Po vjazde do lesa však prichádza úzke miesto, mostík cez potok tak 30metrov predomnou. Pozerám, že potok je suchý tak precupkám po kameňoch, za mostom nás však čaká asi kilometrová turistická vložka plná veľkých mokrých kameňov. Tlačím, nesiem,utekám. Tlačí ma masa bikerov dopredu a už počujem slastné zacvakávanie tretier do pedálov. Prišli sme na šotoliu, ktorou je Salzka povestná. Tlačenica sa trošku rozišla a v stúpní sa predo mnou v diaľke výrazne líši jeden dres. Chlap oblečený v nórskej zástave.Hovorím si,že tento biker tu nemeral tak ďalekú cestu aby nedošiel v časovom limite a rozhodol som sa držať pri ňom. Došľapol som ho a jeho tempo mi vyhovovalo, tak som sa s ním vytiahol až na Raschberg. Hore pozriem na tacháč, do cieľového limitu ostáva už len 15 hodín, dôležitejší údaj je však priemerka, ktorá na prvom kopci ukazuje rovných 10km/h, spokojný si hovorím že v zjazde ju určite vylepším cez tú magickú 13tku, ktorú si na Slazke treba strážiť aby človek stíhal limity. Každých 10km mám v pláne doplňať energiu jedným hryzom z energetickej tyčinky tak fotku na prvom kopci mám s plnými ústami, v pozadí ľadovec Dachštajn, ktorý som v ten deň videl ešte viac krát ako by mi bolo milé. V šotolinovom zjazde radšej opatrne, nešiel som sem kus cesty aby som padol v prvom kopci, no aj tak sa maximálka prehupne cez 60, idem proste s davom. Do ďalšieho stúpania nás už ide pomenej, balík sa roztrhal, v zápätí je za zákrutou cítiť čulý ruch. Perfektne zásobená občerstvovačka , zvláda obslúžiť hádam aj 50 bikerov. Miešam do bidonu 50% waser a 50% iso z bohatej ponuky hádžem do seba banán a znova sa vešiam na môjho Nóra, ktorý bral len vodu. V ďalšom zjazde nepríjemná vsuvka v podobe veľkých kameňov a schodov z koreňov, takže aj dolu kopcom treba niesť. Túto nepríjemnosť však plne kompenzuje výjazd na Ewige Wand. Les sa na pravej strane stráca do hlbokej doliny a už sa veziem cestičkou vysekanou v masívnej skalnej stene, vysnívanou ešte zo študentských čias. Zábradlie ovešané fotografmi čakajúcimi na top záber Trophy. Prvý tunel zvládam v pohode, v druhom tma ako v rohu a ešte pred koncom blesk do tváre. Ako krtko si užívam druhú polovicu výhľadu so skalného chodníčka, ktorý mieri do lesa, posledná z množstva fotografií a už sa rútim singláčom podobným zjazdu na súľove z roháčskeho sedla, len tá kamenná pasáž je 5x taká dlhá. Pod singláčom čakajú zdravotníci a v dobrej nálade aj oni povzbudzujú bojujúcich bikerov. Od ich stanovišťa už iba šotolinkou späť do civilizácie, kde nás znova víta hromada burácajúcich ľudí, ktorí nás núkaju pivom. Zdvorilo odmietam a rútim sa na ďalší fotospot, úzke schody k rieke. Schodisko som na biku nešiel poriadne dlho tak radšej zosadám a cupitám dole pekne popri biku. Na nesúhlasné krútenie hlavou okolostojacich odpovedám, že „safety first“ veď mám pred sebou ešte 180km kde sa môžem dokaličiť. Následnú rovinku zvládam v pohode, občerstvovačku by som úplne minul, až na konci ma chlapík osloví a podáva mi banán, ten s chuťou príjmam a bez doplnenia tekutín sa rútim ďalej veď sa mi ide celkom fajn. Kontrolujem priemerku, po 35km je niekde tesne pod 16km/h, myslím že slušný štandard, už to len udržať čo najdlhšie, najlepšie do cieľa. Ďalšie stúpanie, je jasné, že tých 7119 hohe meter nebude zadarmo, je niečo tesne po siedmej, slniečko začína zatiaľ príjemne pripekať. V polovici stúpania zhadzujem dlhý rukáv, hneď sa ide lepšie. Letmým pohľadom kontrolujem stav bidonu pred osviežením, tekutiny je v ňom sotva deci, snáď sa mi nevypomstí, že som poslednú občerstvovačku preletel. Nevypomstilo sa, po ostrom zjazde prichádzam ku oáze doplním tekutiny v tradičnom mixe, takisto sa punúknem niečím z pestrej ponuky, zapijem kolou a stále v dobrej nálade vyrážam v ústrety ďalším kilometrom a páliacemu slnku. Na 50tom kilometri porovnávam svoj čas z krátkej trate zo Súľova, takmer o 15 minút lepší. Spokojnosť, trošku premýšľam či netreba zvolniť, ale načo, keď sa mi ide dobre. Ďalšie kopce zvládam s prehľadom, z chyby som sa poučil, na každej občerstvovačke stojím, dopĺňam tuhé i tekuté palivo. Do kopcov psychyke jazdca neskutočne pomáha povzbudenie ľudí pri trati, keď zvonia odušu tými obrovskými kravskými zvoncami, človeku v tom teple vyskočia zimomrivky a o to viac dupne do pedálov. V jednej zákrute v stúpaní na Taurenkreuzung sa z gazdovstva ozýva známy zvuk zvonca akosi intenzívnejšie, nuž v predstihu dupnem do pedálov, nech miestny vidia že slováčisko tu nie je len na výlete. Pozriem za roh, že by som fanúšikom aspoň mávnutim poďakoval za dávku pozitívnej energie, len žiadny človek tam nebol, to si len mladý capko vehementne olizoval intímne partie a zvonček na krku zvoní tak intenzívne ako poštár, keď je človek po nočnej. Na kopci hltám ďalší kúsok energetickej tyčinky a púšťam sa dolu. Môj žalúdok ju však začína odmietať, nečakal som to tak skoro, spláchnem ju a už je dobre. Záver klesania sa ide po zjazdovke a v záverečných pasážach som rád že som to ustál a som dolu. Vo „Feed zone“ hádžem do seba posledný kúsok tyčinky, hlava a žalúdok rázne odmieta, presvedčil som ich plným pohárom koly, zajedol klobásou, syrom a nejakým pečivom a je mi jasné, že zvyšné tri nesiem na chrbte až do cieľa. Ďalší zubatý kopec už nejdem v tak dobrej nálade, môjho Nóra pomaly držím za dres. Predbieha nás Baška zo Svätého Jura, pozdraví, zo spolujazdcom sa ju snažíme zachytiť, ale po pár sto metrov je nám jasné že je to nemožné. Konečne sme hore a už známou cestičkou, na začiatku korenistou sa púšťame do doliny, znova si užívame výhľady Ewige Wand a za ním „súľovský“ singláč. Medzitým časový limit na stom kilometri zvládam s rezervou takmer dvoch hodín, paráda. Mrknem očkom na výškový profil, ešte Stranník a Polom a potom, včerajšie rozjazdenie okolo jazera, relatívny odpočinok pred najťažším stúpaním na Slazberg. Záver zjazdu z polomu ma však preberie z letargie, veď to sa nedá ísť ani pešo, nieto na biku, celá moja skupinka mi uniká, cupkanie po ostrých skalách dolu strmým zrázom im ide zjavne lepšie ako mne. Zrazu zo zadu počujem hukot a výraz „ Achtung Links“ ma núti uhnúť z pseudochodníka. Típek okolo preletí na nejakom fule a o desať metrov nižšie salto mortale cez rajdy. Udivený prečo to robí sa ani nestihnem opýtať či je OK, chalan vypľúva hlinu a štrk, nasadá na bike a pokračuje v zjazde. Zjavne to nebol jeho prvý a ani posledný pád, pretože som si všimol že ceestou dolu ešte pár krát roztriasol lesnú mlaď ako Tyranosaurus zo známeho filmu náhliaci sa na večeru. Rozčarovaný prichádzam do oázy a chalan ako mi dopĺňa tekutiny, zisťuje či všetko OK. Hovorím mu, že ten zjazd nebol vhodný pre bike ale akurát tak pre paraglide, preloží to do nemčiny a dvíham náladu celému personálu občerstvovačky. Teším sa , že si trochu oddýchnem po rovinke okolo jazera, hneď za mestom ma však dobiehajú dvaja taliani bojovo naladený v ružových dresoch a ukazuje mi, nech sa zavesím. Tempo cez tridsať zvládam len pár kilometrov, prvý náznak kopca a lúčim sa s nimi, neprídem predsa pod strechu Salzky úplne zošrotovaný po nezmyselnej časovke. Ďalší mierny kopček a ja cítim prvý kŕč, tu predsa nemôžem skončiť, nie takto. Našťastie pri jazere partia miestnych má nejaký piknik a už sa ku mne rúťia z poriadnou porciou soli a pohárom vody. Keď si teraz predstavím ako som do seba otočil plastový pohárik v ktorom boli tak dve polievkové ližice soli a zapíjam ho pohárom vody, tak žalúdok sa chystá tiež na salto mortale. Núkajú ma zasa pivom, to odmietam, vravím, že je to OK a už ma roztláčajú do kopca ako machra na Tour de France. Víkendovým tempom prichádzam na poslednú občerstvovačku pred Salzbergom. Tu potrebujem oddych, naberám si nejaké dobroty, sadám na stoličku a pomaly dopĺňam tuhé palivo. Keď tak nad tým uvažujem tak som ešte nikde nevidel kýblom rozlievať jonťák a redbull do pripravených pohárov. Pýtam si kolu na zapitie, pani však krúti hlavou: „Nur Redbull“. Hltnem ho na jeden raz, krídla by sa mi teraz ozaj zišli. Prichádzam pod tie obávané serpentíny,priemerku som si doviezol slušných 15,7. Cesta sa pri údolnej stanici lanovky zdvihne tak ako by ma pri ceste z krčmičky chcela udrieť do čela a to som úplne triezvy. Pozerám sa koľko stojí lístok na lanovku, v očiach však hmla, nedovidím tam a standing ovation len pre mňa z miestnej terasy núti šliapnuť do pedálov. Prvé asfaltové zatáčky zvládam, prichádza však šotolinka a keď po dvoch, troch serpentínkach zisťujem, že tlačiaci kolegovia sú nedostihnuteľní, pridávam sa k nim. Zo zadu jeden talian pri mne vycvakáva z pedálov a ústa sa mu nezastavia, dokola samé „Santa Maria, Mama Mia“. V pote tváre takto vychádzame na rovinku k vrchnej stanici lanovky, obaja chytáme dych, pýtam sa ako ďaleko je to ešete na kopec, odpoveď ma nepotešila: „Nur Zwei kilometers“. Z rozprávania som vedel, že ma čaká kus asfaltu tak strmého, že tam aj muži ronia slzy. Bike sa ocitá nad hlavou, tretry sa šmýkajú v tom kopci, talian trošku pritvrdil výjadrovanie, vedľa cesty sedí holanďan, vyzúva a skúša to bosý, kôli takýmto kopom by mali vymyslieť cepíny pre cyklistov. V tej chvíli mi pred očami ako morálna záchrana prejdú všetky povzbudivé slová a výrazy, s ktorími ma z domu odprevádzali priatelia, rodina a kolegovia. Naozaj, so slzami v očiach ma tieto obrázky z domu dostali až Salzberg. Ďakujem Vám všetkým, že ste tam boli so mnou, nebyť Vás, moje odhodlanie spolu so mnou leží na dne Halštadského jazera. Stúpanie na najvyšší vrch, 1505m vysoký Rossalm si nepamätám, asi to bola šotolina, lebo zjazd na Gosausee bol pekne strmý a šotolinový. Úchvatný pohľad na temné modrozelené vody jazera znovu dvíhajú náladu pred posledným výstupom na Polom. Od začiatku sa mi ide dobre a prvý krát reálne myslím na to, že by sa mi to dnes mohlo podariť, predbieham hrdinu za hrdinom na zaprášených tátošoch, keď tu v jednej zákruťe vidím známy dres, môj bludný Nór. Priznávam sa mu s mojou taktikou a zhodujeme sa v tom, že by nám to malo vydať do limitu, neuberám z tempa a zamávam mu a vravím, že vidíme sa v cieľi. Musím šlapať, hovorí sa , že keď sa čoveku ide z ničoho nič dobre, príde veľká kríza, snáď prídem na vrch skôr ako ma dostihne. Naštastie aj túto časovku som vyhral. Zjazd v lúčoch zapadajúceho slnka si užívam ako víťaz, to naj, čo Slazka ponúka som už zvládol, len udržať vzduch v pneumatikách a jazdca v sedle a dnes sa to naozaj podarí. Obávaný limit na 196km zvládam s vyše 25min rezervou. Poslednou výzvou je vyštverať sa zo singláča od rieky späť na cestu. Gramy sú gramy tak vyberám z košíka poloprázdnu fľašku a hádžem ju hore na cestu ako prvú. Bike ťhám i tlačím akoby bol ťažký ako nákladný vlak. Darí sa mi to a za búrkových efektov vchádzam do mesta, posledných 200 metrov si užívam aplaus stoviek úžasných divákov. Vítajú ma ako olympíjskeho víťaza, zaslúžená odmena a neopísateľný pocit. Vidím tam blondínku z nórskymi vlajočkami, ubezpečujem ju , že jej priateľ je kúsok za mnou a určite stihne prísť do cieľa v limite. Prišli všetci, ukecaný talian i bosý holanďan, všetci hrdí, že prekonali vlastné limity, že zvládli najťažší maratón v Európe. Väčšina z nás sa tu stretne o rok znova, lebo táto výzva sa ľahko stáva drogou. Čo sa výsledkov týka tak Ondra Fojtíka prekonal 24 ročný nemec Andreas Seewald s pre mňa nepochopiteľným časom 9:50:47. V ženskej kategórií to zo 14 odvážnych dotiahlo do cieľa len kvarteto žien a to len češky a slovenka. To dokazuje aké silné ženy rastú u nás a v Čechách. Prvenstvo z minulého roka obhájila Milena Cesnaková(12:49:33), druhá Jana Skrbková(13:08:43) tretia Lucie Vlášková(13:42:40) a štvrté miesto Barbara Škandíková(14:28:00). Autor: Michal Švec Foto: Marak Molnár

Vychýrená akcia známa široko-ďaleko, o čo sa postarali skvelí organizátori dobrou reklamou. Do Dolného Kubína sme dorazili v predstihu. Bolo dosť času sa vybaliť a zaregistrovať. Rozhodol som sa pre Trasu C – polmaratón (krátka trať 43 km). Po preteku sa to ukázalo ako správna voľba. Kto sa vydal na Trasu B – maratón (dlhá trať 80 km), bol samovrah, takže veľký rešpekt chlapci a samozrejme aj dvom dievčatám čo sa vydali na 80-ku! Od rána nás „Oskar“ nespúšťal z očí a pridával na intenzite. Každému bolo jasne, že dnes ten dojazd do cieľa nebude zadarmo. Teplota na slnku bola ďaleko za 30-tkou. Štart bol naplánovaný na 10:00 hod na námestí P. O. Hviezdoslava a veru som mal aj pocit, že som tam niekde zazrel jeho stopy z dávnych čias. Nedočkaví jazdci sa začali radiť už hodne skoro a tak sme sa ocitli cca v polovici štartového poľa. Po výstrele z pištole sa mi rozbehli kútiky. Nastala situácia, ktorú každý šofér veľmi dobre pozná. Na semafore svieti zelená a autá pred vami sa stále nehýbu :) Štart bol sprevádzaný klasickým rachotom, keď sa všetci snažia rýchlo zacvaknúť tretry do pedálov. Na čele bol jazdec Rely Dakar Štefan Svitko na svojom bezpedálovom stroji. Som pevne presvedčený, že sa mu čkalo počas celých pretekov, pretože aj ja som si na trati v tých stúpaniach v duchu predstavoval, že aké by to bolo vybehnúť si to na motorke. Prvé kilometre boli fajn, tempo nebolo najpomalšie a pomalinky sa ta asfaltka začala dvíhať. Stúpali sme prvé metre. Miesta v okolí Dolného Kubína sú pre mňa španielska dedina, tak som len dúfal, že predo mnou bude vždy nejaký pretekár, alebo že trať bude dobre vyznačená. Ako sa neskôr ukázalo, všetko bolo na jedničku. Dovoľujem si tvrdiť, že aj ja s mojím zlým orientačným zmyslom by som tam nezablúdil. Pre mňa bolo bonusom značenie na trati každého piateho kilometra. Priebeh trate Vám podrobnejšie popisovať nebudem, pretože ju sám nepoznám, išiel som to raz v živote. Museli ste byť neustále v strehu. Ak boli predo mnou tiahle stúpania, mal som chvíľku čas si poobzerať krásnu okolitú krajinu. Dokonca aj na rovinkách ste museli dávať pozor, pretože mne sa tam v jednom mieste podarilo skoro zapichnúť predným kolesom. Viem, že na trati ide každý za seba, ale v ramci fair play som aspoň ja zakričal tým za mnou: „pozor jama.“ Je mi jasné, že na Orave sú pracovití ľudia, pretože sa tam obrába skoro každý meter a z toho vyplýva, že väčšina trate išla po lúkach a prašných cestách. V jednej debate pred pretekom organizátor spomínal, že pri peknom počasí dochádza ku kolíziám a pádom viac ako v blatistom teréne. Niečo na tom pravdy bude, sám som bol svedkom pádu, ale borec sa hneď postavil a išiel ďalej. Na trati boli tri, myslím, že požehnané občerstvovačky s ochotnými ľuďmi. Stačilo pristaviť a hneď sa pýtali: „čo si dáte, treba Vás obliať?“ Ak Vás obliali, tak voda na Vás len tak zasyčala, ako keby ste ju vyliali na lávové kamene. Po poslednej občerstvovačke som čakal na to obávane stúpanie na Vendelín. V tom čase bol „Oskar“ najvyššie na oblohe a tak som uvítal každý centimeter v tieni. Tento kopec nesklamal. Ja som si ho užíval, aj keď celý vo vlastnej šťave. Stúpaniam dávam prednosť pred zjazdmi. Potom sa na trati už nič dramatické nedialo a klesalo sa pomaly až do cieľa, kde ma to zas o niečo viac chytilo na tých rýchlych asfaltových cestách, len škoda, že nebolo sa s kým naháňať. Všetko mi to v zjazde tradične ušlo. Po dojazde som si hned prebehol údaje z GPS zariadenia. Trať mala dĺžku 43,10 km a nastúpaných 1 199 m. Bola to v skutku krásna trať, budúci ročník ju vrele odporúčam každému, ale neurobte to čo ja, že na pretek pôjdete priamo z nočnej, bez spánku. Najazdené kilometre sa nepočítajú a vy sa potom v takom teple poriadne trápite, ako chlapec z reklamy: „keď si hladný, nie si to ty!“ Takže ani so svojím výkonom som nebol vôbec spokojný. Dávam si ale predsavzatie, že budúci rok to bude oveľa lepšie. Pretože, nemám toho moc pojazdeného, tak Oravský cyklomaratón sa mi do pamäti zapísal krvopotnými písmenami a touto cestou by som chcel poďakovať bikepoint.sk, pretože bez nich by som sa nezúčastnil, nenabral by som si toľko zdravého Oravského vzduchu do pľúc a bol by som chudobnejší o kopec krásnych výhľadov. Trať bola pre mňa charakteristická tým, že v tých pozvolných stúpaniach ste stále videli pred sebou toho hadíka, ako sa pomaličky plazí na vrchol. Celý pretek bol dokonalý a ak sa v tých miestach cez týždeň bude niekto bajkovať, bude vo vzduchu ešte cítiť pot z pretekárov. V sobotu dostalo poriadne na frak telo každého jedného bikera, no ten zážitok si v obchode a ani na e - shope nekúpiš. Celej akcii dávam 9 bodov z 10 a to len preto, že som nevyhral krásny fosforový bike Cube v tombole. Autor: Peter Krajči Foto: Anton Ďurina

WE ROCK WE HERO! Rozhodnutie či ísť alebo neísť do Dolomitov stálo iba na tom s kým a kedy. Na bikepoint.sk čítam, že sa tam budú konať Majstrovstvá sveta v MTB maratóne a týždeň predtým BIKE DAY na ktorom sa zúčastňuje cca 30tis cyklistov. V mojom prípade zvíťazil bojovný duch a preto sa ide na Sella Ronda HERO pretekať. Spolu so mnou na akciu ide Miško a parťák Denis, ktorý berie tento maratón ako tréning na 1000 míľ. Z Trenčína sme vyštartovali vo štvrtok a keďže som nemusel šoférovať cestu si moc nepamätám. Pred Val Gardenou sa preberám pričom neustále stúpame a neberáme výšku až nakoniec prichádzame do cieľa malebného penziónu Selena. Rýchle vybalenie, uvítací prípitok a utekáme sa registrovať. Registrácia prebieha hladko a všetko funguje super. Štartovný balíček vysoko prevyšuje štartovné ktoré bolo nemalé. Ale najväčšiu radosť a hrdosť spôsobil nepredajný dres HERO (hrdina), ktorý všetci dávame hneď na seba. Vo štvrtok ešte stíhame charitatívnu módnu prehliadku a po návrate na penzión zaspávame ako zabitý. V piatok ráno sa ideme ako novinári akreditovať. Dostávame suveníry a všetko na USB (tu sa šetrí papierom, je vidno že žijú ekologicky). V balíčku dostávame program pre novinárov, vizitky aby sme vedeli kde ako zástupcovia média bikepoint.sk máme byť správne a včas. Konečne sa dostávame aj na bajky aby sme sa vyštverali do prekrásnej doliny kde narazíme ešte aj na sneh. Moji štíhlejší kolegovia sa mi vzdialili aby som o pár chvíľ dorazil Michala, ktorý utrhol zadné koleso. Aj majster tesár sa utne. Z výjazdu sa stáva záchranná akcia s cieľom kúpiť nové koleso. Ceny v obchodoch boli závratné. Po dlhšom čase sme našli mavic, kde po krátkej dohode a vybavení zľavy si Miško kupuje nové koleso, ktoré mu umožňuje na druhý deň štart na Sella Ronda HERO. Ešte sme vypadli na krátku bajkovačku po okolí. Prekrásne hory, single, absolútne tolerantný šoféri aj napriek tomu, že sme v temperamentnom Taliansku. Nikto na nás netrúbi ani nehromží. Proste trochu iná kultúra ako u nás. O 15hod štartovali Majstrovstvá sveta deti. Že to bola paráda. Deti to prežívali avšak ich rodičia ešte viac. Po bajkovaní odchádzame na press konferenciu. Tu bola celá elita UCI ako aj miestny papaláši a čo nás potešilo najviac aj celá svetová elita MTB bajkerov a bajkeriek. Veľkej popularite sa tu tešia Češi, keďže Jardo Kulhavý bol minuloročným Majstrom sveta. Niet sa čo čudovať. V kategórii ELITE bolo 52 krajín. Bohužiaľ Slovensko absentovalo. Večer grandiózne otvorenie Sella Ronda HERO, krásna talianska moderátorka, všetko naškrobené a vo veľkom štýle. Po nudných ale nevyhnutných prejavoch nasledoval kultúrny program v štýle štyroch ročných období a samozrejme s hymnou a predstavením všetkých krajín. Po programe odchádzame pripraviť všetko čo budeme potrebovať na maratón. Miško nastavuje bajky a ja asi 10x prehadzujem z kopy na kopu čo zobrať a čo nie. Camelback výnimočne beriem (a dobre som urobil). Deň D. Spúšťame sa od penziónu k štartu. Lúčime sa s Denisom, ktorý ide 10min za nami. Miško ide na dlhú 87 kilometrovú trať s prevýšením 4700 metrov. A mi s Denisom na „krátku“ 60 kilometrovú trať s prevýšením 3400 metrov. Atmosféra na štarte je fantastická, plná eufórie, fotiek, bubnovačky, no proste talianska show. Za povzbudzovania divákov sme vyštartovali a u mňa stratégia jasná. Do kopca pomaly nie na stopercentných tepoch a dole dohnať čas, moc nebrzdiť . Prvý kopček z 1500 metrov do nadmorskej výšky 2300 metrov, 5,6 kilometra a nastúpali sme podľa GPS 780 metrov. Že je skoro jedenásť hodín neriešim, fotím, natáčam krátke video však to dobehnem v zjazde. Nooo prvý singláč a my stojíme, predomnou množstvo bajkerov schádza z bajku na sigli bez koreňov a kameňov. Nadávam ako dlaždič, pretože bajkerov nejde obísť. Singláče ale inak luxusné, len škoda že som si ich neužil ako som plánoval. Po zjazde nás čaká 11 kilometrový kopček aj s časovým limitom. Vyzerá to veľmi tesne, ale hádam tu minútku riešiť nikto nebude. Idem čo to dá na sto percent, v celku dosť ľudí za mnou je usmiatých a v pohode. Pri zjazde sa mi motajú miestny pseudo DH. Dole kopcom ma brzdia, je 13:00 a ja ešte nevidím kontrolu. Hmmm? O šesť minút som tam a strihajú mi čip. Moje diskusie „nur 6 minuten“ nepomáhajú a nepomáha ani debata o čakaní v singláčoch, alebo aj to že som štartoval 8:40 teda o jeden a pol hodiny neskôr ako ostatní. Nálada veľmi zlá, dávajú mi náramok „hanby“ s tým že ak chcem môžem pretekať ďalej ale už nebudem mať snímaný čas. Ešte že aspoň tak. Dosť vytočený zjazdujem do Araby, kde je občerstvovačka. Dorážam aj kamaráta Denisa, ktorý ten limit na rozdiel odomňa stihol, čo mu úprimne závidím. Po spoločnej fotke mi uniká a v cieli zisťujem že mi nakoniec naložil 30 minút. Skvelé. Idem ďalej. Ale len do pohody. Samozrejme pokiaľ bajk vydrží pekne celú trať. Časom zisťujem, že to väčšina za mnou vzdala, takže sme tvorili záverečnú skupinku Taliansko - Novo Zélansko - Slovenskú. Talian mi vysvetľuje, že bez čipu to bude NO STRESSO. Tak OK, berieme to ako tréning v najkrajšej či ak chcete najnádhernejšej prírode. Ďalší v poradí tretí kopec nám sľubuje osemsto výškových metrov. Kúsok ideme aj po asfaltke, kde stretávame množstvo žiletkárov, motorkárov, či krásne autá. Čo ma baví však najviac je neustále sa pozerať po okolitých horách, vodopádoch, no proste nádhernej, prenádhernej prírode. Na ďalšej občerstvovačke aj po časovom limite sa cítim fajn. Aj keď sme na chvoste, na občerstvovačkách to vyzerá celkom biedne. Ešte že som si zobral camel back. Posledný kopec, dole neuveriteľných 29 stupňov a strašné teplo a o hodinu na to plus tri stupne, dážď a blesky. Idem ďalej, zmrznuté prsty a dúfam len, že do mňa nešľahne blesk. Dážď v tejto chvíli pôsobí ako keby ma pichali ihlami. Naokolo boli všetci poschovavaní v prístreškoch, v autách či pod skaliskami. Len bajkeri idú ďalej a v tom začínam aj premýšľať, že kde sa schovám. Odovzdaný osudu šľapem / tlačím v kose a búrke do posledného kopca. Do cieľa zostáva posledných 7 km. Som v Passo Sella. Talian, ktorý ide so mnou hovorí, že už ideme len a len dole. Tak sa teším. No pekne to šmýka, do toho tvrdohlavé kravy veľké ako slony rovno na trase. Pretekár predo mnou a ja stojíme a čakáme kedy nám dámy uvoľnia singláč. V podstate mám obavu aby ma netrafil blesk alebo sa nevytriem na nejakom lajne od miestnych kravičiek, alebo po mne vyštartuje býk? No proste paráda. Pár hupákov, singláčiky a prichádzam do vytúženého cieľa. 9 hodín na 60 km je asi dosť, ale napriek všetkému okrem piva v cieli dostávam aj cieľový šál. I am HERO. I keď bez čipu a diplomu som aspoň malým hrdinom. Chytá ma zimnica, keďže je stále pod desať stupňov. A tak úplne mokrý a zmrznutý sa presúvam na penzión. Tu už oddychuje vyvoňaný Denis. Gratulujem mu k zdolaniu trate. Dávam horúcu sprchu a keď z nej vyleziem zisťujem, že Miško práve prišiel do cieľa dlhej v limite. Chvála bohu je to za nami. Podľa jeho výpovede ako aj debaty s ostatnými bajkermi čo išli dlhú bol rozdiel medzi oboma traťami 30 km a 1500 metrov výškových. S tým, že na dlhej bol úsek v zjazde, kde boli na lanách zavesený záchranári, ktorí čakali na to, že ak náhodou niekto spadne do rokliny aby ho odtiaľ vytiahli. Obzvlášť som dlhým (ne)závidel kopček s prevýšením 1000 metrov. To je možné asi len tu. A preto sa o tomto maratóne nie na darmo hovorí, že je jedným z najťažších na svete. Čo ma potešilo: super organizácia, darčeky, prenádherná trať so skvelými výhľadmi, povzbudzovanie ako na formuly 1, aj to že som to prešiel aj keď bez čipu a moji kamaráti dokonca v limite a zdravý. Ako i to, že aj Slovensko malo svoje umiestnenie na bedni a to v kategórii žien nad 40 rokov Kristína Koščová z DEMA RACING TEAMU. Obsadila druhé miesto k čomu jej samozrejme gratulujeme. Čo ma nepotešilo: najviac ma štve tých 6 minút kôli ktorým mi zobrali čip. Nie moc pestré občerstvovačky pre pomalších bajkerov a aj to že som musel stáť na singloch a čakať kým sa uvoľnia. Asi musím menej jesť aby som do kopca išiel tak rýchlo že tieto brzdy predbehnem. Na záver: skvelá akcia s poďakovaním organizátorom, pretože zvládnuť 4015 štartujúcich je naozaj náročné a obdivuhodné. Napríklad aj to že v chránenej oblasti UNESCO nieje problém jazdiť MTB maratón. U nás na Slovensku je to všetko problematické a niekedy mám pocit e škodiť druhým je národným športom. Čo už, Slovensko má čo doháňať, hlavne že hory nám ničia samotný vlastníci ťažkými strojmi alebo štvorkolkami. Aspoň že tu máme pekné ženy. O rok určite ideme a samozrejme sa pokúsime pokoriť dlhú trať. Tak a na záver športu zdar a bicyklovačke a pivu obzvlášť. Všetky informácie z tejto akcie, respektíve fotogalérie či prihlášky na ďalší ročník nájdete na stránke www.sellarondahero.com Autor: Rado Tilandy Foto: Rado Tilandy

Po Novém Měste na Moravě a Albstadte pokračoval Svetový pohár MTB XCO tretím kolom vo švajčiarskom Lenzerheide. Lenzerheide privítalo Svetový pohár po prvý krát, v roku 2017 sa tu uskutočnia majstrovstvá sveta MTB. Na peknej rýchlej trati v lyžiarskom stredisku vo výške takmer 1600 m n. m. trápila počas celého víkendu pretekárov vysoká teplota. Z druhého víťazstva v tohtoročnom SP sa tešil český biker Jaroslav Kulhavý, ktorý sa osamostatnil na čele v piatom kole po defektoch Absalona aj Shurtera. Posledné 3 okruhy si už vedenie Jaroslav Kulhavý (SPECIALIZED RACING) ustrážil a cieľom prešiel s náskokom 33 sekúnd pred druhým Švajčiarom Ninom Shurterom (SCOTT - ODLO MTB RACING TEAM). Tretí so stratou 1:47 min na víťazného krajana skončil český pretekár Ondřej Cink (MULTIVAN MERIDA BIKING TEAM). Medzi 105 pretekármi na štarte bol aj slovenský biker MICHAL LAMI, ktorý prešiel cieľom na 51. mieste so stratou 9:24 min.   Výsledky muži Elite: 1. Jaroslav Kulhavý.....SPECIALIZED RACING.....1:29:00 hod. 2. Nino Schurter.....SCOTT - ODLO MTB RACING TEAM.....+0:33 3. Ondřej Cink.....MULTIVAN MERIDA BIKING TEAM.....+1:47 51. MICHAL LAMI.....+9:24 Po troch kolách SP MTB XCO vedie Jaroslav Kulhavý (660 bodov) pred Ninom Schurterom (600 bodov) a Julienom Absalonom (510 bodov). MICHAL LAMI je na 45. mieste s 80. bodmi.   Len týždeň po zisku titulu majsterky sveta XCM na Südtirol Sellaronda HERO si v treťom kole SP MTB XCO pripísala 42 ročná Dánka Gunn Rita Dahle (MULTIVAN MERIDA BIKING TEAM) svoje 29. víťazstvo vo SP, keď od tretieho kola bola vo vedení a cieľom prešla s náskokom rovnej minúty pred druhou Američankou Leou Davidson (SPECIALIZED RACING). Tretia Kanaďanka Catherine Pendrel (LUNA PRO TEAM) zaostala 1:36 min. Medzi ženami Elite Slovensko vo Švajčiarsku zastúpenie nemalo.   Výsledky ženy Elite: 1. Gunn Rita Dahle.....MULTIVAN MERIDA BIKING TEAM.....1:32:15 hod. 2. Lea Davison.....SPECIALIZED RACING.....+1:00 3. Catherine Penderl.....LUNA PRO TEAM.....+1:36 Po troch kolách SP MTB XCO vedie Jolanda Neff (650 bodov) pred Gunn Ritou Dahle (650 bodov) a Catherinov Pendrel (470 bodov). JANKA KESEG ŠTEVKOVÁ je na 51. mieste s 58. bodmi.     Autor: Milan Majtán

Parádna akcia pod Súľovskými skalami Súľovský maratón je už medzi bikermi a maratóncami pevne zakorenená akcia. Sám som absolvoval dva ročníky a na zážitky z nich len tak ľahko nezabudnem. Aj polmaratónska trať (48km) občas dokáže veru riadne preveriť fyzické a psychické sily, hlavne keď kondička nieje ešte tiptop a na tele je nejaké to kilečko navyše. Posledné dva ročníky mi však pracovné povinosti neumožnili účasť a tento rok všetko nasvedčovalo tomu, že to dopadne podobne. No nakoniec mi to nedalo, vyberám deň dovolenky a od štartu na už 17.ročníku tejto skvelej bikovej akcie ma neodrádza ani to, že po maratóne budem musieť absolvovať ešte jednu nočnú šichtu. Dajako už len to hádam prežijem. Pre tento krát premiérovo na “dlhej“ (po novom“ iba“ 78km), nech už to teda stojí za to! Predsa len Súľov a jeho nádherné prostredie mi už vážne chýbalo. Tretiu júnovú sobotu, ráno o šiestej vyrážame z Bratslavy. Supportera mi robí kamarát Michal za čo mu touto cestou srdečne ďakujem. Po menších komplikáciách dorážame do Súľova pol hoďku pred štartom. Expresne vybavujem prezentáciu a 10 minút pred výstrelom stojím pripravený na štarte spolu s ďalšími odvážlivcami odhodlanými popasovať sa s dlhou traťou. Dokopy sa nás vo všetkých kategóriách pozbieralo 105, čo nieje zas až taká sláva. Výdatné zrážky v piatok neveštili nič dobré, ale sobotňajšie pekné počasíčko všetko napravilo a pripravilo ideálne podmienky na závodenie. Štartový výstrel nás teda poslal na krásnych 78 kilometrov s prevýšením 2650 výškovýchmetrov, tak aspoň teda propozície hásali. Stanovujem si cieľ pokoriť trať do 5 hodín, tak som sám zvedavý ako mi to dnes pôjde. Po štarte následuje úvod po asfalte na zahriatie za sprievodným vozidlom.Po ňom už točíme do terénu úvodnej 36 kilometrovej slučky ktorá robí dlhú trať dlhou. Snažím sa to nehrotiť a tak si nájdem pozíciu niekde v druhej polovici balíka. Ten sa v úvodnom stúpaní do sedla Patúch pekne potrhá a každý si už ide to svoje podľa svojich možností a schopností. Zjazd po zvažnici je fajn no mne to dnes akosi nejde, bike je nejaký neposedný. Nieje to dnes ono, ani na nasledujúcich úsekoch v teréne či už smerom hore, alebo dole sa teda necítim teda vôbec komfortne. Terén je vlhký treba dávať pozor hlavne na mokré koreňové pasáže. Nevadí, hádam sa to zlepší. Kochám sa aspoň okolitým prostredím keď je na to čas. Je tu fakt neskutočne krásne, už len kôli tomu sa oplatilo vyraziť na dlhú trať. Prvú občerstvovačku vynechávam, mám všetkého dostatok. Po zvažniciach sa opäť dostaváme do lesa, kde nás prekvapuje strmá stojka ktorá sa v pedáloch fakt vyšliapať dnes nedá, kombinácia mokrého lístia a blata robí svoje. Ale je to len kúsok a tak na vrchole stojky opäť všetci naskakujeme na biky a hurá ďalej. Stretám MTBIKER-fóristu Zihadla5 a tak spolu aspoň klábosíme a kocháme sa okolitou prírodou, pokiaľ to teda tepy dovolujú. Ani neviem ako dorážame na ďalší bufet v Malej Čiernej. Tu už zastavujem a nechávam si doplniť flašky ionťákom a vodou. Napadá ma spásunosná myšlienka a skúšam podfúknuť troška tlak v zadnej pneu,l ebo po tridsiatich kilákoch som teda až nezvykle dosť vyklepaný. Tento krok sa ukazuje ako správna voľba a ejhľa zrazu to ide parádne dolu aj hore kopcom. Takže si vcelku napravujem morál a hneď mi je veselšie. Výšlap po lúke z Malej Čiernej je teda pekné psycho, ale nakoniec sa nám úspešnene darí vygašparkovať ho. Nasledujúce úseky do Bodinnej a Vrchteplej si už užívam. Lúky sú parádne zjazdné, bike ide konečne podľa mojich predstáv a zjazdy sú fakt výborné a krute rýchle. Na občerstvovačke vo Vrchteplej opôšťam Zihadla5 ktorý tam hasí hlaďáka a ďalej do Súľova pokračujem už osamote. Prefrčím cez Súľov a vchádzam do druhej slučky. Následuje tradičný úsek medzi skalami s dvoma schodmi, kde čakajú asistenti vynášači. Pomoc zdvorilo omietam chcem si to predsa náležito užiť bez cudzej pomoci .Nový výšlap do sedla Javor je mňamka, ale zjazdík z neho do Hrabového je fakt skvelí. Táto zmena oproti minulajšku bola fakt rana čierneho podľa mňa teda. Občerstvovačku v Hrabovom si užívam, žiadny pretekár široko ďaleko, takže mám od personálu full servis len pre seba. Všetci fandia povzbudzujú, proste atmoška ako má byť. Maratónom žije celá dedina. Parádne občerstvený a povzbudený pokračujem cez Hlboké nad Váhom do Hričovského Podhradia. Strmé stojky strieadajú kamenité zjazdy a ja už začínam mať vcelku vymalované. Navyše idem vpodstate od Súľova osamotene takže aj morál už je vcelku na ústupe. Na bufete v Hričovskom Podradí tlačím do seba melón a čakám pokial mi ochotný personál čistí zašpinené okuliare, keď v tom cez občerstvovačku preletí niekto zo súperov bez zastavenia a valí bomby do predposledného a najdlhšieho stúpania na Rôsoviny. Nelením a vydávam sa ho stíhať, aspoň mi to neuveriteľne dlhé a tiahle stúpanie lepšie ubehne. V polke sa mi ho darí doraziť a tak tvoríme spolupracujúcu dvojičku. Darí sa nám obehnúť dokonca zopár ďaľších súperov,takže spolupráca na úrovni. V zjazde do Lietavskej Závadky kde je posledný bufet sa mi darí striasť aj svoju dvojičku. V bufete chvíľu postojím, je tu aj zopár súperov ktorý doplňajú sily pred posledným stúpaním cez povestnú krížovú cestu do sedla Roháč. Nikto sa netvári že by chcel vyraziť, tak pokračujem sám ďalej. Posledné stúpanie sa mi ide skvelo, popredbieham zopár odpadlíkov zo strednej trate a už to valím parádnym záverečným zjazdom do Súľova. Na lúkach si užijem pár skočkov, dnes sa to dá pustiť bez bŕzd takže na bomby a ani sa nenazdám a som v Súľove, kde pretínam cieľový oblúk v čase 5hodín a 2 minúty. Takže predsavzatý cieľ nepokorený hmmm. Tu záverečnú občerstvovačku som si mohol teda fakt odpustiť!!! No nevadí, keď tak bude motivácia do budúceho ročníka. Víťazom na dlhej trati sa stal Karel Hartl v čase 3:44 hod a medzi ženami Andrea Juhásová za 4:45 hod. Komplet výsledky: VÝSLEDKY Po dojazde si vystojím radu na vapky, ale je ich tam hojné množstvo takže som vybavený behom pár minútiek. Supporťák Michal mi medzi tým čo využívam exkluzívne spršky s fakt že teplou vodou prináša výborné rizoto, ktoré do seba tlačím už v aute smerujúcom späť do Bratislavy. Predsa len cesta domov je dlhá a nočná šichta sa nezadržateľne blíži. Súľovský maratón ako už je zvykom v ničom nesklamal. Za mňa nemôžem vytknúť absolútne nič. Organizácia na vysokej úrovni, zabezpečenie a značenie trate taktiež. Občerstvovačky hojne zásobené všade všetko, kopec ochotného a príjemného personálu. Atmosféra úžasná, v každej dedine kopec fandiacich ľudkov. Toto je presne to prečo sa na Súľov oplatí vždy vrátiť, aj keď to počasíčko občas zťaží podmienky, ako podaktoré pamätné ročníky. Takže veľké ďakujem Slavovi Strečanskému a všetkým ktorý sa na organizovaní tejto skvelej akcie podielali. O rok sa vidime na štarte opäť a dúfam že na dlhej aj vo väčšom počte,pretože táto parádna trať si to určite zaslúži. Autor: Marek Molnár Foto Anton Ďurina  

Výhercami štartovného na 8.ročník Oravského CYKLOMARATÓNU sa stali Martin Füzek a Róbert Gombala. Výhercom gratulujeme bikepoint.sk

Po minulotýždňovom vydarenom 17. ročníku AUTHOR ŠKODA bikemaratón Súľovské skaly sa konal Púchovský MTB maratón. Zúčastnil som sa ho po prvý krát, ale veľmi ma zaujal rozmanitosťou trate s neskutočnými singláčmi. Po skorom príchode sme si obsadili super parkovacie miesta, kúsok od registrácie, ktorá prebiehala naozaj rýchlo a bezproblémovo. Po registrácií si pretekári mohli krátiť čas pred štartom v stánku Festina, kde mali možnosť merať si svoje sily na cyklotrenažéroch, ktoré zabezpečil Bikepoint.sk. Víťazi mužskej a ženskej katégórie získali cenu v podobe Festina hodiniek. Zamračené počasie vytváralo naozaj ideálne podmienky pre štartujúcich pretekárov. Dlhej trate (48 km) sa zúčastnilo 127 pretekárov a krátkej (22,5 km), ktorú som šiel aj ja nás bolo pripravených takmer 80 čo je po minulom ročníku naozaj pekná účasť. Obidva štarty sprevádzali dve policajné a jedna terénna motorka, ktoré preukázali profesionalitu pretekov a dodali im ten správny šmrnc. Úvodné asi 3km po hlavnej ceste Púchovom, sprevádzaní motorkami sme sa ťahali v balíku. Bol to naozaj úžasný pocit, ktorý človek môže zažiť jedine na pretekoch. Každý sa chce presadiť a „dupať“ čo to dá aby si zabezpečil dobré úvodné miesto. Hlavnými cestami sme sa dostávali na prvé poľné stúpačiky, ktoré trhali pretekárov na skupinky. Stále som sa držal vedúcej skupiny no bolo vidno kto má našľapané kilometre v nohách a kto nie. Po druhom výživnom kopci som už pomaly, ale isto strácal vedúcu skupinu, neostávalo mi nič iné, len poriadne zabrať do pedálov. Prvá tretina trate bola prevažne o stúpaní v lese a lúkach. Konečne sme sa blížili k prvému zjazdu, ktorý riaditeľ pretekov Mgr. Slavomír Kučera spomínal pred štartom a upozorňoval naň pri prezentovaní profilu trate. Hneď som spozornel, pretože sa blížil kamenistý, mokrý a na konci blatistý terén. Bolo potrebné rozumne vyhodnotiť situáciu a zjazdovať naozaj opatrne a uvážene! Nie raz som mal namále. Púchovský MTB maratón je známy svojimi krásnymi singeltrackmi. Keďže som tu bol prvý krát, tak som si ich naozaj vychutnával plnými dúškami a vrelo všetkým odporúčam, aby si ich prišli vyskúšať budúci rok. Tento rok som sa zameriaval len na krátke šprintérske trate, no nezažil som lepšie lesné singláče ako práve tu. Úzke lesné cesty, klopené zákruty, padavé zjazdy a technické pasáže dodávali tomuto preteku dravosť. Približne posledné 4 kilometre do cieľa sme šli priamo cez Púchov a dalo sa tu naozaj veľmi rýchlo dupať, zdatnejší pretekári si mohli vytvoriť väčší náskok. Záverečné 2 kilometre sa tiahli popri Váhu a keďže som si ich bol pred štartom prejsť, tak som vedel, že nasledoval cieľ. Točil som nohami čo to dalo aby som mal čo najlepší čas. Podarilo sa mi prísť do cieľa na 4. mieste a s umiestnením som naozaj veľmi spokojný. Hlavným hosťom Púchovského MTB maratónu bol majster sveta v časovke Peter Velits. Priblížil nám svoj doterajší život pretekára a odpovedal na otázky, ktoré si preňho pripravili účastníci akcie. Po rozhovore Peter Velits spolu s riaditeľom pretekov odovzdával ceny víťazom. Prvú cenu v kategórii žien 19 a viac rokov na krátkej trati si odniesla Monika Sedliačková v drese Bikepoint.sk. Celý program pretekov bol sprevádzaný skvelým moderátorom Ľubošom Dupkalom, ktorý svojimi výnimočnými moderátorskými schopnosťami dotváral tú správnu atmosféru. Som veľmi rád, že som sa tejto akcie zúčastnil. Budúci rok si Púchovský MTB maratón určite zopakujem! Autor: Tomáš Chabada Foto: Tomáš Chabada

Uplynulú sobotu sa v Dolomitoch vo Val Gardene konal 6. ročník maratónu Südtirol Sellaronda HERO, ktorý bol zároveň aj majstrovstvami sveta v maratóne. Na štarte majstrovstiev sveta XCM, ktorý sa konal na najťažšom európskom maratóne, za posledných sedem rokov tretieho v Taliansku, stála kompletná maratónska špička vrátane deviatich majstrov sveta a troch olympijských víťazov. Titul majstrov sveta XCM obhajovali český biker Jaroslav Kulhavý a dánska bikerka Annika Langvad. Víťazstvo z vlaňajšieho ročníka Südtirol Sellaronda HERO obhajoval Leonardo Paez z Kolumbie, ktorý sa tu tešil z víťazstva už tri krát. Maratónska trať s dlhými stúpaniami s maximálnym sklonom a bez rovinatej pasáže, mala vyhovovať hlavne špecialistom na maratóny Na mužov Elite čakala trať dlhá 87 kilometrov s prevýšením 4 700 metrov, ženy Elite si museli poradiť zo 60 kilometrami a 3 400 metrami prevýšenia. Najvyšším bodom trate bol priesmyk Sourasass vo výške 2 315 m n. m. Na štarte stálo v sobotné ráno rekordných 4 015 bikerov! Z titulu majstra sveta XCM sa v cieli s bicyklom nad hlavou tešil rakúsky špecialista na maratóny Alban Lakata, ktorý sa približne na 20. kilometri vzdialil svojím súperom a cieľom prešiel s náskokom 2:07 min. O druhé miesto bojovali trojnásobný majster sveta v maratóne Christoph Sauser (2007, 2011, 2013) a trojnásobný víťaz Sellaronda HERO Leonardo Paez (2012, 2013, 2014). Ako druhý prešiel cieľom nakoniec Švajčiar Sauser. Tretí Kolumbijčan Paez zaostal za druhým 8 sekúnd. Pre Christophera Sausera to boli posledné preteky v kariére. Obhajca vlaňajšieho prvenstva Jaroslav Kulhavy do cieľa nedošiel. Ešte skôr ako v mužoch Elite sa do čela v kategórii ženy Elite dostala Nórska bikerka Gunn Rita Dahle Flesjaa a zvíťazila. Štyridsaťdva ročná Nórka získala už svoj šiesty titul majsterky sveta XCM a spolu vlastní už 10 majstrovských titulov. Vlaňajšia obhájkiňa prvenstva, dánska bikerka Annika Langvad prešla cieľom ako druhá so stratou 3:18 min. Tretia skončila Nemka Sabine Spitz so stratou 9:29 min na víťazku.           Autor: Milan Majtán  

Rohozec Těžká Pohoda alebo luxusný koniec 24 hodinoviek Po týždni ne-regenerácie a rôznych úvahách že radšej doliečime rozsekané zadky z Belej sme sa dva dni pred závodom predsa len rozhodli dokončiť seriál 24hod. MTB. Posledný závod sa konal v romantickej chránenej krajinnej oblasti Český ráj, v blízkosti jedinečnej dominanty hradu Trosky. Zázemím nám bol Rekreačný areál Semín. Stanové mestečko a vôbec celý dej sa odohrával na plošine bývalého keltského opida s famóznym výhľadom na Babu a Pannu (nie, nie je to obsluha za barom, ale názov pre dve veže hradu). V sobotu ráno prichádzame už zo zmiešanými pocitmi do kempu za ktorý sa musí platiť (osoba – 100Kč, auto – 200Kč, stan 200Kč, ešte že nemáme štvornohého mazlíčka za ktorého by sme platili 300Kč/noc). Kemp - lúka na nás pôsobí trosku neusporiadane (asi sme už rozhýčkaný z toľkých 24-riek a myslíme si že všetko bude tak ako napr. v Belej kde sú pitstopy jasne dané) a hľadáme vhodné miesto pre stan a samozrejme v dosahu elektriky. Jediné vhodné miesto nachádzame v zakázanej časti, oproti jihlavákom, v blízkosti striedačky, race baru, spŕch...proste v centre diania. Rýchlo postavíme provizórne stan, lebo tušíme že nezostane bez povšimnutia a určite to budeme musieť niekomu vysvetliť a ideme sa odprezentovať a uhradiť poplatky za „miláčikov“ 24-ky. To už pri stane stojí nejaký mladý ciciak - organizátor a vysvetľuje Samovi že sa máme presťahovať, že to je vyhradená cesta pre auta. V rýchlosti sme mu vysvetlili že nie je potrebné pre AUTÁ nechávať trojpruhovú diaľnicu, stačí im aj jeden pruh a že ak by chceli prechádzať dva kamióny súčasne tak pouvažujeme o premiestnení. Veď sme zaplatili za miesto v kempe, ak nikomu neprekážam tak prečo teda nepostaviť stan kde to vyhovuje pretekárovi? Oproti vidím že za kúsok miesta bojujú aj dvojica mužov + sólo žena so slovami „veď som si to zaplatil“.... Po rozpačitom príchode prichádza privítanie s neodolateľným „DJ Rúrom“ (neodmysliteľná súčasť Těžkej Pohody) ktorý ma privíta zo slovami „ holka ty jsi začala pít pívo?“ tak mu vysvetľujem že môj zaoblený tvar je spôsobený inými životodarnými tekutinami :-) Po piatkovej party so „zelenou a ..“ (becherovka...) to berie neskutočne s humorom že idem s pupendom na trať. 11:45 sa stavajú biky na lajnu, pretože o 12:00 sa štartuje spôsobom „LeMans“ tj. beh okolo celého kempu cca 400m. Ja miesto biku na štart staviam Petra, pôjde behať, mne už by mohlo niečo vypadnúť :-) ale prvé kolo odjazdím ja. Krátko po nasadnutí na bike už stojíme, „pelotón vystrašila“ prírodná U rampa a pekne sa to tam váľa v prachu. Takéto hupáčiky nás čakajú dva a nespočetné množstvo koreňov, hneď si spomeniem na predpoveď počasia a výstrahu meteorológov pred dažďom a v duchu si hovorím že to po jednej smršti budem pekne a hubu. Z myšlienok ma vytrhne pohľad do rokliny ponad ktorú viedol prvý singel – krása – ale radšej sa sústredím na jazdu aby som krásne nezahučala desať metrov dole. Na okamžik sa ocitneme na asfaltovej ceste kde sa môžem spokojne vydýchať. Po ostrej vracačke (kde sa ma pytajú regulovčíci či som už posledná, so zhrozeným výrazom im odvetím „to snáď nie“) sme znova na lesnej ceste. Tiahnuté stúpanie mi dáva riadne zabrať a v tom neskutočnom teple (aj napriek tomu že väčšina trate bola v tieni) bez hanby musím z biku dole. Energiu mi dodávajú neskutočné single zjazdy, s koreňmi, klopenkami... kde ma nikto neobiehal, len si užívam vietor vo vlasoch. Po tejto naozaj bikerskej rozkoši ma hneď odrovná asfaltové stúpanie, kde premýšľam o tom čo tam vlastne s pupendom robím a doráža ma tabuľka s číslom 9km. To ešte netuším že za okamžik ma dorazí krutoprísne blatový vyšľap, kde sa vám tretry zacucnú do blata a môžete o ne prísť. Na vrchole s radosťou nasadám na bike že ma čaká ďalší vytúžený zjazdík, ale opak bol pravdou čakalo ma ďalšie pešie stúpanie „tunelom“ (piesčitý „výjazd“ medzi dvoma skalami) na konci ktorého bola tabuľka s 11km (ale to som už mala na tacháči 12,2km) a do cieľa chýbalo ešte prejsť neobľúbenú asi km dlhú lúku. Môj čas v cieli bol 57 minú, neskutočne dlhý okruh a štafetu predávam zo slovami že ak s pupendom prežijeme tu tak sa už nikdy nerozdelíme :-) Peter samozrejme odjazdil väčšinu kôl..môj závoďacky duch sa vytratil s vyčerpaním z tepla a náročne dlhej trate. Tešilo ma to že som v tom nebola sama :-) a že aj iný „účastníci zájazdu“ mali podobné pocity ako ja. Podvečer prišla sľúbená prietrž, ktorej predchádzal tak silný vietor že vytrhal pár stanov, roztrhol Amulet banner (stan), zhodil zábrany...V tomto inak vľúdnom počasí sme si chceli urobiť radosť malým občerstvením a teda využiť 150 Kč poukážky na jedlo. Keď sme zistili že by nám v reštike nestačili ani na „smažák“ (smažený syr 155Kč bez prílohy) nie to ešte na rezeň (bravčový 180Kč bez prílohy) skúsili sme šťastie vo vonkajšom stánku. Ale keďže to bol deň prekvapení už nás nemohlo prekvapiť ani to že malinká žufanka v ináč veľkej plastovej miske stála 100Kč, že rizoto s morčacím mäsom už nemali a nebude a že francúzske zemiaky mali poslednú mini porciu (samozrejme všetko za stovku). Nedalo mi nevšimnúť si raňajky – miešané vajíčka 65Kč... :) no comment. Samozrejme neprišli sme jesť ale dokončiť seriál závodov, ale myslím že dve jedlá a pitie k 24-kám patria. Po luxusnom občerstvení a ustaní dažďa sa Peter vydal na trať. Jazdilo (padalo sa) sa ako na šmýkačke a pri tom sme si spomenuli na bahennú školu jazdy ktorú nám dal Beroun, Vimperk a Bystřička pred niekoľkými rokmi – teraz sa to hodilo. Ja som si dala ešte jedno nočné kolo, keď sa to všetko trošku ujazdilo a bolo menej bikerov na trati (veľa z nich začalo odchádzať, alebo to zabalili aby neničili materiál...) a samozrejme tretie posledne foto kolo :-). Na konci sa nám do oči vtisli slzy keď nás DJ pri dojazde predstavoval ako 24-kovú rodinu...spoznanie, svadba a skoro aj babyporod ;) sa odohral na týchto skvelých závodoch. Takže bilancia na záver: prostredie úžasné (kúzelný východ slnka nad hradom, magické padanie hmly.. keď si uvedomíte že ste na pôde kde čarovali druidi :-)), trať krásna, hravá, technická pre bikerov, nie pre cyklistov. Keby sa skrátil okruh, aby trval najrýchlejším do 30min. a vynechala pešia turistika je to luxus. Nemôžem zabudnúť na Toi-toi-ky ktoré treba nechať vyviezť aspoň raz alebo zvýšiť kapacitu, inač si tam v prekypujúcich sr.ách omočíte zadok. Občerstvovačka ok (neodmysliteľná nočná mňamková krupicová kaša :-) a párky vynahradili podľa mňa drahé raňajky), ale keď je tak dlhý okruh a závoďáci tam trávia menej času treba vykladať „energetické“ dobrôtky priebežne, ináč sa tam na konci z toho stane trh a nerobí to dobrú reklamu. Samozrejme upraviť (vyjednať) podmienky nie len čo sa týka stravy (nie sme v UK) pre pretekárov - nie pre zárobok penziónu, lepšie zorganizovať kemp...je to naozaj luxus. A ešte niečo, Vesecká pohoda skončila 20-tým ročníkom, toto bol prvý ročník luxusne Těžkej Pohody pod Troskami. Autor: Kejt Krajňáková Foto: Kejt Krajňáková

Ubehlo to rýchlo a od začiatku mája do minulého víkendu sa vyznávači ultramaratónov, konkrétne 24-iek dočkali "konca sezóny". Tohtoročný DEMA ČESKOSLOVENSKÝ SERIAL 24 HODIN MTB mal celkovo štyri podujatia. Kuchyňa pri Malackách, Jihlava, Belá Nižné Kamence a na koniec Semín Trosky. Do seriálu sa započítavali 3 najlepšie výsledky resp. 3x účasť na maratóne. Z pohľadu pretekárov je naozaj v krátkom časom rozhraní dôležité vybrať tie správne maratóny. A to nie len kvôli vzdialenosti ale napr. aj kvôli regenerácii...A k tomu ešte niekoľko stoviek kilometrov na jednotlivé akcie. Seriál je náročný na kondíciu, cestovanie a samozrejme aj na financie. Napriek tomu si v radoch jednotlivcov a dvojíc zachováva pevné miesto v kalendári . Každy z maratónov je špecifický hlavne traťou a zázemím... V Kuchyni je okruh rýchli a s minimálnym prevýšením /na úvod sezóny ideálny/.Škoda len toho chladného počasia na Záhori. Jihlava je nádherny mestský okruh ktorý ja osobne som jazdil najradšej! No  a v Belej je to čistá divočina . Nový okruh v Troskách si pochvaľovali ako kvalitny so všetkými parametrami až na dva úseky,  ktoré sa museli potlačiť. Samozrejme je na Vás ktorý z okruhov Vám najviac sadol a ktorý naopak nevyhovoval. Určite si však každy z účastnikov série našiel to svoje. Pozrime sa na oficiálne výsledky DEMA ČESKOSLOVENSKÉHO SERIÁLU 24 HODIN MTB 2015: Sólo muži OPEN: 1. Radek MUSIL 590 2. Jiří VIK 575 3.Petr PETRILAK 485   Sólo muži 40-54 1. Tomáš SYTAŘ 580 2. Jan JÍRŮ 575 3. Martin TROJAN 560 4. Rado TILANDY 485   Sólo muži 55+ 1. Petr LINEK 595 2. Pavel GALÍK 580 3.Čestmír KUBÍČEK 560   Sólo ženy OPEN 1. Markéta PEGGY MARVANOVÁ 590 2. Eva SYSLOVÁ 570 3. Štěpánka NEDVĚDOVÁ 545   Sólo ženy 40+ 1. Simona MATUŠÍKOVÁ 595 2. Hana KUBÍČKOVÁ 575   Dvojice muži OPEN 1. BS Bike Motolevel team BŘEZINA, HORÁK   590   Dvojice MIX OPEN 1. Jihlavské bajky KOTEN, KOTENOVÁ 585 2. Bikepoint.sk KRAJŇÁK, KRAJŇÁKOVÁ 545   CELKOVE VYSLEDKY DEMA ČESKOSLOVENSKÝ SERIAL 24 HODIN MTB Poďakovanie patrí všetkým účastníkom 24-hodinoviek bez ohľadu na podujatie, ktoré navštívili a samozrejme veľka vďaka spoločnosti DEMA SENICA za podporu a zabezpečenie pohárov pre víťazov!!! Teším sa na stretnutia v sezóne 2016   Autor: Luboš Dupkala Foto: Peter Krajňák a Petr Linek        

Ahojte bikeri, 8. ročník Oravského cyklomaratonu štartuje o necelé 4 týždne, teda najvyšší čas začať ladiť prípravu, alebo s nejakou vôbec začať. Usporiadatelia Vás čo najsrdečnejšie pozvajú na pretek, na pekné trate pod majestátnym Chočom a výhladmi na hrebeň Kubínskej Hole a Roháčov. Je to ôsmy ročník, ako mnohí viete a štartujeme 4.7.2015, rád pri tej príležitosti dodávam, že práve v tom čase štartuje aj najväčšie cyklistické podujatie Tour de France , na čo sme si už viacerí zvykli, a taktiež na to, že tým padom neprídu k nám svetové hviezdy, ale my sa tešíme prave na Vás Čo Vás tento rok u nás čaká: • Okrem klasického preteku na tratiach 25, 43 a 80 km sme sa stali účastníkmi Detskej Tour Petra Sagana, teda pretekov pre deti od 4-16 rokov, ktorá bude prebiehať na zmenených trasách na druhej strane rieky Orava pri Zimnom štadione • Na základnom 43 km okruhu čakajú pretekárov klasicky náročné stúpania a relatívne jazdivé klesania, 3 občerstvovačky, zabezpečená technická pomoc a tiež zdravotné zabezpečenie na náročnejších úsekoch • Jazdci na Dlhej trati si okruh zopakujú a tí na najkratšej zasa pôjdu klasicky skratkou na občerstvovačke na Malatinnej. • Strava , sprchy, umývanie bikov / dufam nebude treba / a sprievodný program sú zabezpečené na znamom stanovisku pri Kolibe, kde bude určite aj dobra atmosfera. • Detaily trate Vám nebudem zatial predstavovať, pretože je možne že dôjde k nejakým drobným zmenám na základe aktuálneho počasia a prejazdnosti niektorých úsekov. • Predjazdcom pred pretekármi bude dakarská hviezda Štefan Svitko, a to uznáte je 100% kvalita • Nielen na víťazov , ale všetkých účastníkov čaká hlavná cena v tombole CUBE v hodnote 1.099 €, • Všetky informácie o prihlasovaní, trati, kategoriach, štartovnom nájdete na WWW.CYKLOKLUBDK.sk • V cieli na Vás čakajú oblubené oravské syry • Zasúťažiť si môžete s Festinou o obľúbené značkové hodinky s motívom TdF • O moderovanie sa postará starý znamy Terry Dupkala Všetký informácie nájdete na stránke: http://www.cykloklubdk.sk/ Autor: Luboš Dupkala Zdroj: http://www.cykloklubdk.sk/

Už po 5 krát privítajú BIKERI z Púchova vo svojom meste bikerov z celého Slovenska, ako aj spoza rieky Moravy či Poľska. Počas predchádzajúcich ročníkov organizátorom počasie neprialo a ku všetkému v septembrovom termíne kolidoval Púchovský MTB maratón so Slovenským rajom. Preto treba veriť a popriať v Púchove super počasie. Akcia sa uskutoční 27.júna 2015 Kto ste ešte neboli na tomto maratńe oplatí sa Vám ochutnať trať plnú siglov a príjemného vozenia. Pripravené sú trate 22km a 48km. Štartuje sa o príjemnej 11-tej hodine resp. 12-tej  hodine, takže odpadáva skoré ranné stávanie.Prevýšenia na jednotlivých okruhoch tiež nie sú výrazne a tak na polmaratónskej trati sľubujú 1200 výškových metrov a na 22-ke 500 metrov. Kategórie do ktorých sa môžte prihlásiť: Dlhá trať 48 Km - (kategórie CSMTB): Muži 19 - 29 rokov Muži 30 - 39 rokov Muži 40 - 49 rokov Muži 50 - 59 rokov Muži 60 a viac rokov Juniori 15 - 18 rokov Juniorky 15 - 18 rokov Ženy 19 - 39 rokov Ženy 40 a viac rokov Tandem - 18 a viac rokov   Krátka trať 22,5 Km: Muži 19 - 29 rokov Muži 30 - 39 rokov Muži 40 a viac rokov Juniori 15 - 18 rokov Juniorky 15 - 18 rokov Ženy 19 a viac rokov Tandem - 18 a viac rokov   Deti: (štartovné 3,- eurá) Chlapci+dievčatá, 3 roky - odrážadlá, Chlapci+dievčatá, 4 roky Chlapci+dievčatá, 5 rokov Chlapci+dievčatá, 6 rokov Chlapci+dievčatá, 7 - 8 rokov Chlapci+dievčatá, 9 - 10 rokov Chlapci+dievčatá, 11 - 12 rokov Deti 13 - 14 rokov idú Krátku trať 22,5 km, štartovné 10,- eur ^ doprovod rodiča - pokiaľ chce doprovod súťažiť naviac zaplatí štartovné a musí sa zaregistrovať online, v opačnom prípade stačí registrácia pre dieťa Nie je dôležitý deň a mesiac narodenia, ale rok narodenia! Do výsledkov Česko-Slovenskej MTB Tour (CSMTB) sa započítavajú výsledky iba z dlhej trate! Takže na záver poprajme BIKEROM z Púchova super počasie a veľa účastníkov! Všetky potrebné informácie najdete na stránke: http://www.bikerizpuchova.sk/maraton2015.php Autor: Luboš Dupkala Zdroj: http://www.bikerizpuchova.sk/maraton2015.php

Retrospektívny pohľad na uplynulý víkend a najväčšiu grill party v Malej Fatre - FESTINA 24 hodín MTB. Okrem hobbíkovského bikovania po už notoricky známom okruhu na dohľad od Malého Rozsutca šlo tentokrát aj o majstrovstké stupne v SOLO kategórii v rámci SR, takže žiadne srandičky, ale poriadny race to bol! Ake pekne poporiadku... 19.5.2015 - pár dní po Jihlavskej 24 MTB si tak šmejdím po nete, náhodne zablúdim aj na stránky bikepoint.sk a len tak zo zvedavosti mrknem, kto už je prihlásený na ďalšiu rozbíjačku sedacích partií o necelé 3 týždne v Belej. A čo to? Som prihlásený a aj zaplatené mám dokonca. Asi sa ma chce šéfstvo zbaviť a tak skúšajú takúto nenápadnú formu atentátu. No teším sa.. 1.6.2015 - týždeň do štartu. Najvyšší čas začať šíriť paniku, zisťovať aké plášte obuť a každých 20 minút kontrolovať predpoveď počasia. Tá je tentokrát stabilná, bude hnusne horko. 5.6.2015 - necelých 24 hodín do štartu. Po práci idem mrknúť na miesto činu, či je všetko v poriadku a hneď nafasujem kopu štartovných čísel, že "nalep na ne čipy". Poslušne si sadám na prdel (zatiaľ som schopný si tento akt aj vychutnať), nasávam atmosféru kempu a lepím. Po hodinke mravenčej práce pijem jedno nealko a zdrhám domov. Treba sa aj vyspať, čo v kempe z piatku na sobotu nie je vždy možné. 6.6.2015 - deň "D". O 7:00 zvoní budík, urýchlene balím (skoro všetky) potrebné veci a ťahám čiaru do Belej. Prichádzam chvíľku po deviatej, takže aj pochvalu od šéfky dostávam, že nie som hovado ako minulý rok a stíha ma normálne zaprezentovať. Milé slovo blížneho vždy poteší.. 11:00 - hodina do štartu. Terry mi oznamuje, že budem "safety car" (nečíta sa kár), z čoho mám neskutočnú radosť. Všetci nadržanci s ambíciami na skupinové bedne budú určite radi, keď budú musieť ísť prvé kolo mojím tempom. Trafí ich šľak. Takže sa hecnem a dám ho v ICH tempe. Trafí ma šľak. https://lh3.googleusercontent.com/FJJPcQx7haiOnLNiTzhdx9m1PkYQ2-sFstekcAKGp2M=w1433-h955-no 12:00 - ideme na to! ŠTART! 12:00:10 - predbiehajú ma prvý "štvorkári", však vysr..ť sa na celé safety cars, nie? Mohli ale počkať aspoň kým vyjdeme z depa. Držím sa však plánu a idem aspoň trochu poctivo. V prvom kopčeku ma obchádza prvý infarkt. Príjemne teplúčko je... 12:20 - prvé kolo pod 20 minút. Na mňa slušné, ale už to radšej nebudem opakovať. Mali ste sa dobre pozerať. 15:30 - tá žltá obluda na oblohe ma začína pekne sr.ť. Fungujem ako prietokový ohrievač vody z bidónu. Na trati očividne ubúda pretekárov, tí rozumnejší zaliezli očividne do tieňa. K podobnému úbytku jazdcov na trati dochádza zvyčajne okolo jednej v noci, dnes však robí oskar svoje. 17:30 - teplota sa TROŠKU znižuje, prestávajú sa mi lepiť plášte na asfalt pri prejazde depom a okruh sa zase zapĺňa. Teraz ma to tuším aj začína baviť. TROŠKU. 20:48 - západ slnka - povinnosť namontovať svetlá. Posledné 3 kolá sa mi išli perfektne. Jazda sa zrýchľuje, škoda, že to teraz treba prerušiť. Ale aspoň dám krátku pauzu, hodím do seba ľahkú večeru a pôjdem masérku opáčiť. 23:40 - Haluzím čo si obliecť, dosť sa ochladilo. Vedľa mňa stojí Denis z TN a oblieka si nejako moc vrstiev. Pauza sa trochen natiahla - v bufete bola telka a hralo sa finále Ligy Majstrov filmovania. Či to mal byť futbal? (Inak otázka na zamyslenie: prečo majú futbalisti pokérované všetky možné aj nemožné časti tela a všelijaké chochole na hlavách a napríklad tenisti nie?) Rezeň bol mňam, masáž detto. 00:30 - v lese je tma. To je fakt. Kolá dávam trochu pomalšie, minuloročná tlama v zjazde stačila. Prechádzam na štýl 2 kolá a pauza na občerstvenie. Veď to netreba stále preháňať. 02:00 - kokoooos, kríza. Nechce sa mi z toho bufetu, nechceee. Ešte že som bol cez deň frajer a nerozložil som si stan, aby ma nedemotivoval. Tak obšťastňujem obsluhu na občerstvovačke. Musia mať zo mňa radosť, furt ma posielajú preč.. 3:10 - začína zľahka blednúť obloha. Už bude lepšie. 4:20 - prd. Svetla je už habadej ale po každom jednom kole dlhý morálny boj či už nasadnúť na mučidlá, alebo si ešte trošku čajíku naliať. Je mi kosa. Nechápem, ako môže mať v takej kemre niekto dieru na ponožke. Veď mu musí byť strašná zima na tom prste. Alebo krátke rukávy - čo bude mať ten človek oblečené cez deň? 5:25 - na odporúčanie obsluhy občerstvovačky do seba lejem dobre vychladený energeťák Black Kôň a hneď chytám fasa triašku. Malo ma to nakopnúť, nie dodr... Ach! Rýchlo sa zohrievam teplým slaným vývarom. 5:31 - Aram Iľjič Chačaturjan - Šabľový tanec. Hneď po výjazde z boxov. Symbolicky pri tej stajni. Nová životná skúsenosť - chladený energetický nápoj a teplý vývar sú prudko reaktívne látky. Pred prípadným požitím sa poraďte so svojím psychiatrom. 6:30 - Oskar na oblohe si zase začína tú svoju húsť a tak vyzliekam vrstvy. Popri tom ešte na WC skočím, to svinstvo z pred hodiny zanechalo následky. Doteraz som myslel, že zaspať počas sedenia na hajzli sa dá len keď má človek nastrelené v žile. Ale stačí sa aj celú noc bicyklovať. Asi bude pravda, že aj bike je droga. Vidím tam súvislosti. 8:10 - už ani sám neviem, či viac jazdím na biku, alebo pauzujem v boxoch. Keby som teraz chytil pod krk toho šmejda, čo porobil diery na tých lúkach, tak za seba neručím. Prdel na maderu. Nechápem magorov, ktorý po tomto okruhu jazdia dobrovoľne na HTčkach. To sú iní pacienti. 9:55 - kontrolujem poradie a stav je nasledovný: borec jednu priečku predo mnou 5 kôl náskok, borci za mnou 2 kolá manko a pri mne nejaký týpek, ktorý má stratu 6 minút a netvári sa, že by chcel spomaliť, alebo dokonca prestať jazdiť. Takže ho vybavím takticky - darujem mu tých 5 bodov v seriáli, nech má chlapec radosť. Ja sa idem socializovať do kempu s ostatnými členmi teamu. 10:37 - vyrážame do posledného kola. Tempo treba umne naplánovať, aby sme neprešli cieľom pred 11:15, lebo by som musel ísť ešte jedno kolo a to by sa mi prdel nepoďakovala.. 11:22 - posledný prejazd cieľom, u mňa je dobojované. Dobre som sa pobicykloval a vybudoval som si silnú nesympatiu k hrabošom, hlodavcom a iným potvorám, ktoré robia diery do našich krásnych lúk. 12:00 - po 24 hodinách Terry vrieska do mikrofónu, že máme vybavené. FINITO. O tombole, vyhlásení výsledkov a podobných formalitách sa tu rozpisovať nebudem, bo keď robí akciu bikepoint.sk, tak to je vždy strašidelne profesionálne zvládnuté. A vyhrať v tombole HT-čko? No nechcel by som.. :-) Mimochodom, zázemie bolo fakt super. Aj teplú vodu v sprche som mal - dokonca 3x. Ten kemp má niečo do seba.. Výsledky mrkni tu: http://vysledky.timechip.cz/#2015/14 Fotky tu: http://www.bikepoint.sk/festina24/fotky/ Vidíme sa v sobotu v Liberci? :-)) Autor: Martin Vaško Foto: Mirko TIGERAGON Hráček  

Už ubehlo pár dní teda skôr nejaký ten týždeň od veľmi vydarenej akcie ŠKODA maratón Marikovskou dolinou 2015, ktorá nebola zameraná len na dospelákov a juniorov ale v Udiči - Prostnom bolo po celý deň aj veľké množstvo bikoveho drobizgu. Každá akcia tohto formátu sa pripravuje niekoľko mesiacov a preto je škoda, že pred akciou spadlo na považi 25 mm zrážok čo zanechalo svoje známky nie len na technike ale aj na samotných bikeroch...Trať po štvrtkovom výdatnom daždi bola ešte podmáčaná a vyžadovala si zručnosť. Ale napriek tomu všetkému sa na štart 16.5. na tejto akcii ktorá je zaradená hneď do niekoľkých sérii postavilo 630 pretekárov so šiestich krajín. Klobuk dole No a keď sme spomenuli tých najmenších tak Detský cyklomaratónik absolvovalo 163 detí. Akcia mala veľmi dobrú odozvu u všetkých účastníkov a zariadila si pevné miesto v kalendári nejedného bikera a tak sa všetci tešia už 8.ročník ŠKODA maratón Marikovskou dolinou 2016 Výsledky nájdete TU FOTOGALERIA ŠKODA maratón Marikovskou dolinou 2015 je účastnikom: Slovenský pohár XCM pod hlavičkou Slovenského zväzu cyklistiky ŠKODA BIKE OPEN TOUR 2015 ČESKO SLOVENSKÁ MTB TOUR 2015 SLOVAK XCM TOUR 2015 Autor: Luboš Dupkala Foto: www.fcteam.sk

Slovensko – Maďarsko 1:3 „Pedál MTB Tour“ je názov nového MTB seriálu ktorý spája 4 podujatia. 3 na severovýchode Maďarska doplňa 1 Slovenský v metropole východu. Blato, Víno, Nováčik, Singletrack .... Tieto sú najvýstižnejšie 4 slová ktorými by sa dali charakterizovať jednotlivé podujatia... V Miškolci si účastníci prvých ročníkov určite najviac pamätajú blato. Minulý rok však sa už pretekalo za ideálnych suchých podmienok a ukázala sa pravá tvár a nádherná trať pohoria Bükk. Preteky sa konajú vždy na druhý deň v nedelu po sobotnajšom medzinárodnom horskom bežeckom preteku . organizátori spojili tieto športy dokopy aj s možnosťou spoločného hodnotenia. Malebná dedinka Erdőbénye leží v srdci Zemplína a je známa svojou pohostinnosťou a vinohradmi. Po ročnej prestávke si účastníci Drótszamár festivalu môžu opäť vychutnať krásu Zemplína a kvalitné víno z miestnych pivníc. Na hranici Slovenska a Maďarska , v Slovenskom Novom Meste (Sátoraljaujhely) sa koná prvý ročník MTB maratónu. Zázemie a štart pretekov je priamo na námestí v centre mesta, a vedie cez Zábavný Park Zemplín, kde môžu stráviť čas rodiny s deťmi počas pretekov a povzbudzovať pretekárov. Vo finále v Košiciach Vás čaká už 12.ročník maratónu po vlani obnovenej trati plnej jednostopových chodníkov „Singletrackov“ . Nezabudnuteľný zážitok na všetkých tratiach doplnený o detské preteky a zaujímavé prémie so zázemím v rekreačnej oblasti Jahodná. Je to prvý seriál zameraný na tuto lokalitu. Pohoria Bukk , Zemplín a lesy v okolí Košíc ponúkajú fantastické podmienky pre bajkerov. Okrem založenia tradície a rozvinutia cezhraničnej spolupráce je cieľom seriálu ukázať krásu jednotlivých oblastí, vtiahnuť začiatočníkov a amatérov z okolia do športu, do cyklistiky. Na každej akcii si prídu na svoje amatéri aj skúsený pretekári zároveň. Pre doprovod sú pripravené rôzne sprievodné akcie a možnosti oddychu. Na najlepších v seriáli čakaju hodnotné ceny. Seriál štartuje už najbližší víkend , v nedeľu 7.6. v Miškolci.   Podujatia Pedál MTB Tour 2015:   7. Jún 2015. - IV. KONDENZGYÍK MARATON (MISKOLC) 27. Jún 2015 - V. ERDŐBÉNYE DRÓTSZAMÁR FESZTIVÁL (ERDŐBÉNYE) 22. August 2015 - SÁTORALJAÚJHELY MARATON (Slovenské Nové Mesto) 19. September2015 - ŠKODA MTB Singletrack Maratón KOŠICE   Viac informácii nájdete na stránke seriálu www.pedalmtbtour.eu Autor:Luboš Dupkala Zdroj a foto : www.pedalmtbtour.eu