Všetkým priaznivcom MTB ale aj bežcom dávame do pozornosti super akciu, ktorá sa koná už 28-29.7. v Stupave a Bratislave. Všetky informácie o podujatí INTERSPORT MTB TROPHY najdete na: http://www.stupavskymaraton.sk/letny-maraton-2012/propozicie/ Všetky informácie o bežeckom podujatí TV MARKÍZA RUN nájdete na: http://www.stupavskymaraton.sk/letny-beh--kombinacia/propozicie-beh/   Pripajame aj link na  videa na YOUTUBE: Video pozvánka na 10.ročník 2012: http://www.youtube.com/watch?v=3H8DyYGmHuU Video pozvánka na maratón Jednokoliek / Unicycle on STUPAVA TROPHY 2012: http://www.youtube.com/watch?v=_NU4NgrxyXw Video report z posledného 9. ročníka 2011: http://www.youtube.com/watch?v=r9x7k3RH0QU   Autor: Luboš Dupkala

Craft 1000miles Adventure 2012 zná své medailisty Český vytrvalec Zdeněk Kříž obhájil loňské vítězství na Craft 1000miles Adventure by Jan Kopka. Závodník ze Špindlerova mlýna dorazil do cíle v Nové Sedlici včera 10.7. ve 14:24. Ke zdolání extrémní trati potřeboval 9dní a 29 minut. Očekávání, že znalost trati přispěje k rychlejším časům se tedy nepotvrdila. Svoji roli sehrálo nepříliš příznivé počasí a vydatné deště, které závodníky sužovaly v první polovině závodu. Se ztrátou 15 hodin pak dnes nad ránem do cíle na děleném druhém místě dorazili Martin Klofanda a Patrik Bartík. Další závodníci jsou stále na trati. Více o atmosféře v Nové Sedlici přímo hlavní pořadatel závodu Jan Kopka: „Konečně po strastiplné cestě dorážíme do cíle a po rychlé domluvě se starostou začínáme budovat ve spěchu cíl, jelikož očekáváme prvního závodníka Zdendu Kříže každou chvíli. Pan starosta vyhlásil vesnickým rozhlasem tuto událost a do pěti minut se začínají srocovat vesničané a zpovzdálí nás pozorují. Sem tam se nějaký domorodec přišel zeptat, co se děje a my ve spěchu vysvětlujeme. Po chvíli – jak jinak začne vydatný déšť a my zrychlujeme. Sotva jsme stihli vše připravit, Zdenda za potlesku místních doráží 10. 7. v 14:34. Na cestě strávil přesně 9 dní a 29 minut. Od nás velká gratulace a obdiv!“   ZDROJ: http://mtbs.cz

Človek dostal od prírody nohy, aby mohol chodiť a behať. Ale to mu nestačilo a tak spojil dve kolesá ľahkou konštrukciou a vymyslel si bicykel. Aj keď odvtedy ubehlo už skoro 200 rokov, bicykel stále nevyšiel z módy. Práveže naopak. Bicykle sa stále vylepšujú, bikerov je stále viac a viac, ale hlavne rôznych bikerských akcií každým rokom pribúda. Na Slovensku je v dnešnej dobe vyše 60 rôznych pretekov, maratónov, šprintov a podobne. Jedna z týchto akcií je však jedinečná a vyčnieva nad ostatnými. Akcia, na ktorú sa tešíme počas dlhých zimných večerov. Akcia, na ktorú s úsmevom spomíname počas upršaných jesenných dní. Ide o jediný 24 hodinový MTB maratón na Slovensku s príznačným názvom Cyklopozitívnych 24 hodín, ktorý majú už niekoľko rokov na rováši členovia žilinského klubu Cyklopozitív. Cyklopozitívna 24rka slávila tento rok už tretie narodeniny. Po úspešných dvoch ročníkoch v Turí a Rajeckej Lesnej sa tentokrát presunula do Poluvsia pri Rajeckých Tepliciach. Bikeri z celého Slovenska, ale aj Moravy a Čiech sa tu zišli už v piatok podvečer, aby si užili posledný pretek 24 hodinového seriálu. S predpoveďou počasia sa nikto nezapodieval, pretože organizátori sú známi tým, že okrem dobrej trate a zázemia vedia vybaviť aj dobré počasie. To sa potvrdilo aj tento rok a mali sme príjemných slnečných 30-35 stupňov počas celého víkendu. Ja som dorazil na miesto konania v piatok pred zotmením. Zostávam v nemom úžase, keď po prejazde Poluvsím sa predo mnou otvára priestranná lúka so stanovým mestečkom. Lúka obkolesená kopcami so skvelým výhľadom na neďalekú Žilinu. Dúfam, že sa českí bratia nenahnevajú, keď to nazvem najkrajšie umiestneným depom celého seriálu... V depe to už žije. Muzika hrá, ľudia sa zabávajú, pivo sa čapuje a všade rozvoniava grilované mäsko. Práve túto atmosféru mám rád, a tak som rýchlo s pomocou dobrodincov postavil stan a vnáram sa do víru spoločnosti. Ako som si mohol všimnúť, tak sa tu stretli bikeri z celého Slovenska. Každý kraj tu má svoje zastúpenie. Mnohých z nich som nevidel skoro rok (od posledného ročníka) a o to emotívnejšie túto akciu vnímam. Ani polnočná búrka nikomu nepokazila náladu. Šľahajúce blesky na horizonte sú skvelou náhradou diskotékových stroboskopov a mnoho účastníkov hneď nachádza zaľúbenie v tancovaní v daždi. Po prehýrenej noci však nasleduje kruté ráno. Nočná búrka zmizla rovnako rýchlo ako prišla, obloha sa vyjasnila a už o siedmej ráno ma prebudil brutálny hic v stane. O to rýchlejšie vyliezam zo svojho tesco skleníka a začínam sa pripravovať na neúprosne sa blížiaci štart. Síce som už absolvoval niekoľko 24 hodinových závodov, z tohto mám obavy. Je to preto (a teraz sa mi nesmejte), že som sa sem prišiel naučiť jazdiť na bicykli. Po tom, čo som sa týždeň dozadu prvýkrát postavil na našľapovacie pedále a pred zrakom celej rodiny hodil držku asi po piatich metroch je toto moja SPD premiéra na závodoch. Hokejisti hovoria, že človek sa najrýchlejšie naučí korčuľovať tak, že chytí do ruky hokejku a zahrá si nejaký zápas. Vtedy sleduje puk, snaží sa vyhrať a nemá čas sa zapodievať pádmi. Nejako dúfam, že niečo podobné platí aj v tomto prípade a jazdenie na pretekoch bude efektívnejšie ako učenie sa jazdiť niekde sám na lúke. A tak si obúvam svoje nové tretry, pripravujem svoju mašinu na štart a netrpezlivo očakávam dvanástu hodinu – hodinu štartu. Zatiaľ dostávam asi milión rád, čo robiť, čo nerobiť, ako sa za akých podmienok zachovať a mne je jasné, že buď si na SPD rýchlo zvyknem, alebo na konci budem vyzerať ako týrané dieťa. Bolo odštartované!!! Zámerne som sa postavil na koniec štartového pola, aby som mohol vyštartovať medzi poslednými. To by mi ešte chýbalo, aby som hneď na štarte zhodil z bicyklov polovicu pretekárov. Síce tento dominový pád by sa asi vpísal do histórie 24-riek, veľa kamarátov by som si tým však nezískal. A tak medzi poslednými naskakujem na svojho tátoša, cvak-cvak a už som na trati. Prvé metre prvého kola sú za mnou... Úvodný rýchly prejazd asfaltkou nahradzuje ešte rýchlejší zjazdík po lúke. Je trošku hrboľatá a bike dosť kope, ale vďaka našľapavákom už nemusím riešiť vypadnutie z pedálov a užívam si vietor vo vlasoch. Po svižnom prejazde lúkami sa dostávam k miestnemu potoku, za ktorým nasleduje prudké stúpanie. Na tomto úseku sa cítim ako mačka v mikrovlnke. Týchto pár desiatok metrov do kopca na otvorenom slnku stačí každému na to, aby sa uvaril. Po tomto úseku si však začínam užívať trať. Síce pokračuje ďalej po lúkach, ale stúpanie nie je až tak markantné a aspoň sa nemusím báť úrazu pri mojich vysokopravdepodobných pádoch. Trošku mi vadí nežiaduca prítomnosť lietajúcej hávede, ale na dobrej nálade mi to neuberá. Po lúkach nasleduje príjemný prejazd lesíkom. Tento úsek je najpríjemnejšou pasážou okruhu, pretože je nenáročný a človek je schovaný pred tou žltou obludou na oblohe. Kilometre rýchlo ubiehajú a každou chvíľou očakávam depo. Organizátori si však pripravili jednu perličku v podobe blatitého zjazdu, ktorý má preveriť moju stabilitu... So smrťou v očiach sa spúšťam pomaličky dole rozbahneným lesom. Človek čo mi tvrdil, že na SPD je bezpečnejšie pri rýchlej jazde mal pravdu. Prvý zdvihnutý koreň zastavuje moje predné koleso a ja hádžem ľavobok. Našťastie život ku mne nikdy nebol tvrdý a tam miesto bolestivého pristátia padám do najhlbšej mláky na trati. Po lakeť zaborený v blate si vypúšťam kakaovú vodu z ucha a snažím sa postaviť na nohy. Zvyšok zjazdu radšej zbieham po vlastných v prijemnej spoločnosti sólistiek (veľká poklona pred nimi) a po kratučkom prejazde lúčkou prechádzam cieľom. V cieli ovlažujem vyschnuté pery chladeným melónom a púšťam sa do ďalšieho kola. Môj cieľ je jasný. Prejsť aspoň jeden okruh bez pádu. Nejako sa mi to nedarí, pretože vždy sa nájde blatko na trati, zaseknutá reťaz alebo zdvihnutý koreň, ktoré mi skrížia plány. A pokiaľ sa to nestane na trati, tak sa o môj pád postará hyperaktívny kamarát v depe.     Kým ja bojujem s vlastnou nešikovnosťou, na opačnej strane výsledkovej listiny (čiže hore) sa zvádzajú trošku iné boje. Rasťo bojuje o obhájenie prvenstva v kategórii sólo jazdcov, Divinčania sa naháňajú na trati so Chevroleťákmi, Kiri s Aničkou chcú zase ukázať, že ako dvojka sú neprekonateľní. Bojujú mladí, aj starí, ženy aj muži. Všetci majú môj obdiv. Kým ja to so zotmením balím a vychutnávam si pohodu v depe, oni vyrážajú do tmy za doprovodu bleskov na oblohe… Ja však na to nemám. Sedím v tráve, pojedám grilované klobásky a pozerám na horizont, kde sa mihotajú svetielka odhodlaných bikerov. Prší všade naokolo. V Žiline je poriadna búrka, Rajecké Teplice to tiež schytali. Akurát my sme obišli nasucho. Našťastie. Zase to raz organizátori dobre vybavili. Polnočný ohňostroj je pre mňa skvelým zakončením sobotného dňa. Idem spať, aby som ráno vyštartoval opäť na trať. Budíček o piatej hodine nie je tak kritický ako by som myslel. Nad lesmi je ranný opar, tráva je vlhká od rosy a vzduch je príjemne chladný. Obávam sa šmýkačky na mokrých lúkach, a tak si nahadzujem klasické placky. Kolo je zrazu o dosť náročnejšie. V zjazdoch mám problém sa udržať v sedle, stúpania sú neporovnateľne náročnejšie. Po príchode do depa mi šikovní servisáci nahadzujú znova nášľapy a vyrážam na trať. Môj vzťah k SPD je spečatený… So stúpajúcim slnkom stúpa aj teplota a každý z nás už očakáva dvanástu hodinu. Len tímoví pretekári jazdia, ako keby boli na solárnu energiu. Žiaden oddych, žiadne chyby. Bojuje sa o sekundy. Všetko ma však svoj koniec, a tak príchodom dvanástej hodiny aj posledný pretekár prechádza cieľom. Krásny víkend je za nami, lepší záver seriálu sme si ťažko mohli priať. Niekto odchádza domov s medailou na krku, niekto bohužiaľ so zafačovanou rukou. Všetci však odchádzame domov s dobrým pocitom a už teraz sa tešíme na budúci rok… Autor: Peter Chovanec Foto: bikepoint.sk

Uplynulú sobotu sa konalo pre priaznivcov dvoch kolies športové podujatie na východe Slovenska v rekreačnom stredisku Jahodná pri Košiciach. V poradí už 9.ročník 1.kbm sa uskutočnil za priaznivého, slnečného až tropického počasia. Organizátori pripravili tri trasy pre rôzne zdatných bikerov a širokú športovú verejnosť. Maratónska (90km), polmaratónska (50km) a hobby (20km) trať oslovila spolu 382 štartujúcich zo Slovenska ale aj zahraničných účastníkov. Na štart tej mojej polmaratónskej som sa vydal spolu v doprovode sparinga ako posledný. Prvé kilometer prevažne stúpajúcim terénom sme využili na rozjazdenie a rozdýchanie sa. Chráneným bukovým lesom sme vystúpali k chate Lajoška, kde bola prvá bčerstvovačka. Doplnili sme tekutiny, pozdravili pár bajkerov a vydali sa ďalej na Kojšovskú hoľu cestou hrdinov SNP. Ešte pred vrcholom (Gogota) prišlo náročné stúpanie zjazdovkou. Na tej páľave to bolo pre mňa na tlačenie biku a miestami z ľava do prava. Odmenou bola ďalšia občerstvovačka pri čajovni Katka. Dva poháre vody za krk a hlavu a dva poháre jonťáku na občerstvenie. To už mi ušiel aj parťák a tak pokračujem až k chate Erika. Vychutnávam si nádherné výhľady a po pravej strane míňam aj meteostanicu. Regulovčík ma posiela doľava k pamätníku SNP, kde sa stáčame doprava a zjazdom cez Biely Kameň sa strieda viacero blatistých úsekov. Organizátori zabezpečili zavlažovanie poniektorých úsekov na trati a tak zabezpečili dokonalú pestrosť terénu. Odmenou boli zafŕkané gate a bodky na tvári. Prišlo ďalšie stúpanie, v ktorom sa atraktivita zážitku naplnila. Ochotný pán zo záhradnou hadicou ochladzoval cyklistov pred stúpaním podľa potreby. Ja som si doprial a tak mi naložil, čo to dalo. Prejazd Zlatou Idkou a skratkami k chate VSŽ, kde bola ďalšia občerstvovačka ma potešilo. Z bohatého občerstvenia využívam len jonťák a vodu, no počas celej trate si pochvaľujem vhodné rozloženie občerstvovačiek, nakoľko som nepocítil dehydratáciu .V jednom výbehu sa dávam do debaty z bajkermi a tak zisťujem, že sú to maďari. Nerozumejú a tak prepínam slovník s neistou maďarčinou. Zisťujem, že prišli z Debrecénu a zúčastňujú sa 1.kbm už tradične, lebo sa im tu páčia hory a príroda. Chvíľu cesty ideme spolu, no pár technických úsekov a mokrých zjazdov zabezpečilo moje trhnutie sa. Výjazd z lesa a následné posledné stúpanie ponad Vyšný Klátov na páliacom slnku ma prefackalo. Akosi mi to nešlo ani po asfalte a tak volím pozvolné tempo na najlahšom prevode, nech sa vytrepem hore na biku. Do ciela už len 1,5 km a na kopci ma dochádzajú aj spomínaní Maďari. Ja mám však svoje pohodové tempo. Do cieľa sa spúšťam sám s pocitom absolvovania veľmi pekného a kvalitne zabezpečeného bikemaratónu v prekrásnej prírode východu. Ďakujem organizátorom za zážitok a prajem do ďalšej práce veľa elánu s presvedčením, že sa sem zas o rok vrátim. V cieli bolo kvalitné zázemie a chutil aj gulášik s kofolkou. Vyhlásenie výsledkov prebehlo pomerne skoro a tak zostáva len spomenúť, že na 1.kbm dominovali domáci jazdci. Na maratónskej trati bol najrýchlejší Michal LAMI a na polmaratónskej vyhral František LAMI-obaja Jump Sport Košice. Medzi ženami bola najrýchlejšia Elena Ondášová- Outsiterz Novatec. Víťazom blahoželám… Autor: Peter Grusz Foto:Tomáš Hauser

Ak niekto nevie, čo slovo inferno znamená, nech skúsi Wikipédiu. No a kto bol v sobotu 30. júna na 4. ročníku maratónu Marikovskou dolinou, určite vie, o čom je reč. Okrem toho, že sa zmenil názov, zmenila sa aj druhá polovica dlhej trate. No a tu nás čakalo to tzv. inferno. Pre mňa bol tento ročník výnimočný aj tým, že som na tento maratón pozval aj kamaráta z ďalekej Británie. V piatok večer prišiel a o 23:00 hod. už absolvoval doposiaľ prvú degustáciu pravej domácej slivovice. Samozrejme len dva panáčiky, veď v sobotu to malo byť ťažké. Chvíľku sme ešte pokecali, aby som mu vysvetlil, ako bude vyzerať trať. Neviem, či ten chudáčisko vôbec spal ;O) Budík sme mali na šiestu, aby si mohol vyskúšať bike, ktorý sme pre neho požičali. Samozrejme, nakoniec si vybral môj. Chvíľku sa povozil po Lietave a o pol ôsmej už sme sedeli v aute na ceste na miesto činu. Prišli sme medzi prvými, tak sme stihli zaparkovať na dolnej lúke. Hneď vedľa nás zaparkoval kamarát a tak sme sa pekne ,,vo štvorici po opici“ vybrali na prezentáciu. Tá prebehla, ako vždy, veľmi hladko a tak sme hneď zakotvili v stánku Aminostáru pri Lucke a Anke. Nie, nie, ionťák sme si nečapovali, mali sme už pivko. Po druhom, sme sa rozhodli že Philipovi urobíme druhé kolo degustácie. Tento krát sme ale prešli na iné ovocie a to konkrétne jablko. Len čo sme to kopli, už sa aj radíme na štart. Z posledných miest úplne vzadu sme si ešte poobzerali hostesky v mini sukničkách. Pán farár nám požehnali kolesá aj reťaze, no a mohli sme vyraziť. Úvodných pár sto metrov sa šlo po asfalte v sprievode polície, no a potom to začalo byť už pekne horúce. V prvom stúpani mi všetci ušli a len horko ťažko som ich dobiehal. Asi to bolo tým, že som nešiel na svojom biku a tak som sa necítil práve najlepšie. Alebo, že by to bolo tým chlastom? Smerom cez Upohlav sme sa dostali na ďalšiu horúcu lúku. Na tejto lúke na konci sa našlo pár jedincov, ktorí si to tu skrátili smerom doľava, ale to už je na ich svedomí. Z nej sme sa dierou v lese konečne dostali na prvý singláč.     Tento rok sa nešlo cez kúpele Nimnica, kde bola po iné roky občerstvovačka, na ktorú som sa dosť spoliehal. Nevadí, človek mieni, pán Žilovec mení ;O) Kúsok ďalej bol taký sympatický salaš. Tu som mal asi najväčšiu krízu. Keby som v drese našiel aspoň dve eurá, tak tu zostanem. Našťastie som nenašiel. Pred zjazdom na prvú občerstvovačku som ešte pomohol Philipovi opraviť defekt. Tu nás dobehol kamarát a zvyšok trate sme už išli pekne spolu. Vlastne sme dobehli my jeho, lebo on sa spolu s takou menšou skupinkou trochu sekli a dali si jedno kolečko dvakrát. Na občerstvovačke sme sa trochu zdržali doplniť zásoby. Občerstvovačky sa nedajú porovnať s Fatranom, alebo Suľovom, ale na to teplo boli postačujúce. Pokračovali sme výživným stúpaním lesom, kde nás miestni povzbudzovali, dokonca aj ich deti si chceli s nami zapretekať. Na ďalšej občerstvovačke sa trať už delila. Tí na kratšej šli do kopca vpravo a my doľava po lúke smer Klieština. V stúpaní z tejto obce bol trochu problém so značením trate. To ale nebola chyba organizátorov, pretože im to tu miestni neprajníci preznačili. Našťastie sme boli traja a spoločnými silami sa nám podarilo nájsť správny smer. Po občerstvení v Hatnom nasledovalo asi najhoršie stúpanie celej trate okolo cintorína po lúke. Tu som sa cítil ako kura v pipi grile. Ale oplatilo sa to vytlačiť. Odmenou bol ďalší krásny singláč. Zjazdom po lúke sme sa dostali na poslednú občerstvovačku. Tu sme sa zdržali asi najdlhšie. Sedela tu jedna pani, ktorá keď ma videla mi hovorí, že ak chcem môžem odovzdať čip a zísť po hlavnej ceste do cieľa. Vraj to tu dosť ľudí zabalilo. Nebudem predsa ako oni a po konzultácii so zvyškom delegácie pokračujeme ďalej. Veď už je to len 17km.Posledné stúpanie sa mi zdalo nekonečnéééééé, no a tá stojka tam, to sa asi pomýlili. Pred ňou som ešte stretol známeho, ako tam sedel. Vraj tu zostáva až do nedele. Neskôr sme sa napojili na zvážnicu, ktorú som poznal z minulých ročníkov. Už som vedel, že do cieľa to nie je ďaleko. Nasledoval posledný najkratší, ale pre mňa najkrajší singláč a posledná rovinka až do cieľa popri rieke. Najskôr z jednej strany po lúke, potom cez dedinu po druhej. Potom už len záverečným labyrintom, ktorý si mohli odpustiť, a následne popod oblúk. Tu už nás čakali hostesky s občerstvením. Dokonca boli ochotné sa s nami aj odfotiť. Čo dodať na koniec. Snáď len toľko, že FC teamu sa podarilo pripraviť výnimočný pretek, s ešte výnimočnejšou traťou, ktorá nemá široko ďaleko konkurenciu. Kto nešiel dlhú, má čo ľutovať. A ako aj povedal Roman Barényi ,,Sláva víťazom, česť porazeným a klobúk dole pred každým, kto to v sobotu prešiel“. P.S.: Philip to zhodnotil takto: ,,Prvýkrát v živote som zažil 36 stupňov na vlastnej koži“ ;O) Autor: Erik Kubík Foto: Erik Kubík, www.fcteam.sk

V posledný júnový deň sa v Udiči konal už 4. ročník Maratónu Maríkovskou dolinou, predtým známeho ako FC maratón. Po minuloročnom extrémnom bahennom ročníku si Matka príroda pre účastníkov pripravila opäť extrémne počasie, tento raz v podobe veľkej horúčavy, keď sa ortuť teplomera vyšplhala až k 36°C. Horúčava preverila hlavne borcov na 57 kilometrov dlhej trati, ich pripravenosť, fyzickú a psychickú odolnosť. Maratón Maríkovskou dolinou, ktorý organizuje FC team o.z. , si ma získal hneď prvým ročníkom krásnou traťou plnou jazdivých singláčov. Od prvého ročníka organizátori trať ešte vylepšili a pridali ďalšie kilometre nádherných chodníčkov. V mojom podaní to bola tento rok už 4. účasť na tomto maratóne, aj keď minulý rok som tu bol len v roli diváka, keď nado mnou vyhralo moje slabšie (rozumnejšie) JA a nenašiel som odvahu odštartovať do blatového pekla. Tento ročník sľuboval pre zmenu poriadny výpek, ktorý mi ale vadí omnoho menej ako blatové Mordory. Na miesto konania maratónu, na zelenú lúku medzi obcami Udiča a Prosné, na ktorej kompletné zázemie vyrástlo doslova z večera na ráno, som dorazil ako je to mojim zvykom s väčšou časovou rezervou, takže prezentáciu som vybavil bez čakania. Pripravil som si bicykel, nalial som do seba toľko vody koľko sa dalo, keďže tajomstvo prežitia tohto maratónu bol jasný hneď od začiatku - treba piť, piť a ešte raz piť. Pred 10 hodinou sme sa zhromaždili na štarte a už tradične sme pred štartom dostali požehnanie od miestneho pána farára, oblečeného tak trochu netradične v tričku a kraťasoch. Za zavádzacím vozidlom sa celý balík presunul do Udiče, kde nasledoval ostrý štart. Po skúsenostiach z minulých ročníkov mi bolo jasné, že prvé dva kopce pred prvým singláčom sa musím držať čo najviac vpredu, nech to bolí ako chce, aby som si urobil dobrú pozíciu pred prvým dlhým singlom. Táto taktika mi vyšla a na prvom krásnom traily ma nezdržoval žiaden pomalší jazdec a jazdu po ňom som si parádne užil. Profilovo je tento maratón typu hore-dolu, hore-dolu, žiadne dlhé tiahle stúpania na spôsob Salzky alebo Fatrana, ale relatívne krátke výživné stojky, kde je malá placka v sústavnej permanencii. Po chvíli sme sa dostali do Nimnice k známemu salašu, kde sa občas bajkeri slabších pováh nechávajú zlákať pivečkom a miestnymi syrovými špecialitami a doprajú si takto o jednu občerstvovačku navyše. Mne ale salaš napovedal, že ostáva už len jedno stúpanie k začiatku najkrajšej časti maratónu, ktorou je 3,5 km dlhý singletrack a pre mňa singletrack = zábava. Singláč a následný zjazd končí vo Vieske, kde je aj prvá občerstvovačka. Po kontrole stavu kvapaliny v bidóne som usúdil, že dlhší pitstop nie je potrebný, takže som si len za jazdy zobral pohár s ionťákom a hajde ďalej. Tu začínalo aj celkom výživné stúpanie, po ktorom nasledoval dlhý rýchly lúčny úsek. V diaľke na jednej z lúk sa už začínala črtať 2. občerstvovačka, na ktorej som si nechal naplniť bidón, hodil som do seba polku banána a pokračoval som ďalej. Tu sa na mňa dotiahol Maťo Kobera a na najbližšie kilometre sme vytvorili dvojičku. Maťo ako bývalý zjazdár to dole kopcom rozhodne vie, takže do zjazdu som ho strategicky pustil pred seba a snažil som sa za ním udržať, čo sa mi aj celkom darilo. Nasledoval scenár, ja potiahnem ak sa dá hore a Maťo zase dole. Takto spolu sme dorazili aj na 3. občerstvovačku, kde sme na chvíľku zastavili a doplnili stratené tekutiny. Nasledovalo kruté stúpanie po asfalte a potom po lúke. Teplota ako na Sahare a sklon, ktorý sa blížil až k previsu zo mňa rýchlo vysával energiu. Veľmi som ľutoval, že máme čierne tímové dresy, keď sa poludňajšie slnko opieralo celou silou do môjho chrbta. Po chvíli prišiel opäť pekný singláč a rýchly zjazd, ktorým sme sa dostali do Prosného. Z Prosného nasledoval opäť prudký výšľap, ktorý som dával už viac menej silou vôle a kde sa mi Maťo trochu vzdialil. Tu sa za mňa zavesil motorkár, ktorý mi „spríjemňoval“ niekoľko desiatok metrov. Po chvíli ma obehol a na najbližšej križovatke mi oznámil, že sme si skrátili trať, keďže vedúci pretekár je vraj za nami. Vôbec som mu neveril, keďže som si nejakého skrátenia nebol vedomí, ale keď sa po chvíli zozadu objavil Milan Barényi bolo mi jasné, že dnes to bude zrejme DNF. Nasledovných pár kilometrov som sa už len výletne prepravil do cieľa. Tu som zistil, že som ale nebol jediný čo si trať nedobrovoľne skrátil. Nakoniec vysvitlo, že sa so značením pohrali miestny „fanúšikovia“ tohto maratónu a takto organizátorom pokazili náladu a narušili dobrý dojem z inak skvele zorganizovanej akcie. Nakoniec sa ale celá situácia zaobišla bez diskvalifikácie bajkerov, ktorí si trať skrátili a tak sa mi nakoniec ušlo aj miesto na bedni a to konkrétne 3. priečka. Na dlhej trati mal najlepší čas Milan Barényi KCK Trek Oslany a na krátkej trati bol najrýchlejší Tomáš Višňovský z CK EPIC Dohňany. Medzi ženami na dlhej trati triumfovala Bohumila Petrujová z VSK Vsetín a na krátkej suverénne zvíťazila Martina Šichtová z KPHC Turčianske Teplice. Po príjazde do cieľa som si dal príjemnú chladnú sprchu, takmer bez čakania som si odbil aj umývanie bicyklov a spolu s kamarátmi sme čakali na tradične bohatú tombolu, v ktorej vyhral skoro každý účastník vrátane mňa. Celkovo sa pre mňa maratón skončil veľkou spokojnosťou, takže o rok sa v Udiči vidíme určite opäť. Autor: Juraj Meliš

5 nej závodu 1000 Miles Adventure Pouhé tři dny zbývají do startu závodu, který nemá v Česku ani Evropě obdoby. Unikátní podnik startující 1. července je ověnčen hned celou řadou extrémů. 1. NEJDRSNĚJŠÍ V Evropě určitě! Jen těžko byste hledali tady na starém kontinentě extrémnější cyklistický závod. Pokud si spojíte drastickou porci kilometrů, důsledné vedení trasy nejnáročnějšími terény Česka a Slovenska a jízdu, ve které se musíte spolehnout jen sami na sebe, dostanete jednoznačnou odpověď o brutální náročnosti závodu. Jestli jste si mysleli, že ve střední Evropě není místo na mnohadenní extrémní závod bez zabezpečení, tento podnik vás přesvědčí o opaku. 2. NEJDOBRODRUŽNĚJŠÍ V závodě jste jen vy a příroda, kterou projíždíte. Žádná doprovodná vozidla, žádné podpůrné týmy, žádné hotely, žádné úlevy. Při spaní pod širákem doufáte, že jste už dost unavení na to, abyste neřešili zvuky přicházející z lesa. Přesto se setkání s kanci ani medvědy nevyhnete. Křižujete nejodlehlejší kouty krajiny, zdoláváte vysoké kopce, brodíte hluboké říčky. V jakémkoliv počasí. Toto je závod, při kterém se neobejdete bez znalosti zásad přežití v divočině. 3. NEJKRÁSNĚJŠÍ Krása má mnoho forem a každý ji vnímá jinak. Můžete si být ale jistí, že za dny strávené na trase závodu potkáte více krásných okamžiků než za celý zbylý rok. Ať už je to krása přírody, očista vlastních myšlenek nebo opravdové kamarádství. Ale stojí to za tu nelidskou dřinu? Každý kdo absolvoval závod Craft 1000 Miles Adventure vám řekne jednoznačné ano. 4. NEJDELŠÍ Nejdelší časem nebo kilometry? To je jedno, čeká na vás obojí. Doba absolvování závodu mezi týdnem až měsícem, za kterou musíte zvládnout 1600 kilometrů. Obojí je extrém, který opět v Evropě nenajdete. Takže je jedno jestli vyčerpání a bolest závodníků budete přepočítávat na hodiny nebo kilometry. 5. NEJDRAMATIČTĚJŠÍ Díky online přenosu zpráv od jednotlivých závodníků můžete po celý průběh závodu sledovat fascinující reality show na webu závodu www.1000miles.cz. Emocemi nabité zprávy zachycují vyčerpání, zoufalost i endorfinovou extázi závodníků. Najděte si svého favorita, sledujte jeho boj a fanděte mu až do cíle. BONUSOVÉ NEJ Pořádnou baterii NEJ má i trasa závodu. Jede z nejzápadnějšího možného místa v Česku z trojmezí, projede nejpustější pohoří, což jsou Krušné hory, nejnižším místem ČR 115 m n.m. v Hřensku, nejsevernějším místem ČR ve Šluknovsku 51°03´. Nejvyšší místo trasy je Križná 1574 m ve Velké Fatře a trasa s celkovým převýšením 31 km končí v nejvýchodnější vesnici na Slovensku. www.1000miles.cz   ZDROJ: www.mtbs.cz  Foto: Marek Cibula, Anna Kopková

CYKLOMARATÓN TOUR sa na tento víkend presťahuje z Čiech na Slovensko do Bratislavy. OKOLO BRATISLAVY odštartuje v sobotu 30.6.2012 v Karlovej vsi o 11:30 na tratiach s dľžkou 32km a 55km. Všetky informácie nájdete tu Autor: Luboš Terry Dupkala

„Automutilácia - opakované násilné správanie sa zamerané voči sebe, spôsobujúce fyzické zranenia, bez úmyslu spáchať samovraždu. Môže ísť napr. o škrabanie, bodanie sa, rezanie, udieranie sa, vytrhávanie si vlasov, spôsobovanie si popálenín, nadmerné bicyklovanie a pod. Jeho účelom je vyjadriť alebo uvoľniť emocionálny nepokoj postihnutého. Automutilácia ako taká nie je klasifikovaná ako samostatná diagnóza, no spomína sa v symptomatike hraničnej poruchy osobnosti a môže, no nemusí tiež doprevádzať iné poruchy. Niektorí ju zaraďujú do kategórie „impulse control disorders“, kam patrí patologické hráčstvo či kleptománia.“ (Zdroj: www.wikipedia.com) Takýto študovaný úvod reportu ma napadol počas poslednej nedele, keď som sa po celom týždni v práci konečne mohol pobicyklovať. Boli 3 hodiny ráno, bol som v sedle bicykla 15. hodinu a neodvratne sa blížil okamih, keď ma táto obľúbená kratochvíľa prestane baviť. Síce zase len na niekoľko dní, ale to vysvetľuje hore uvedená definícia... Celé sa to začalo rozhodnutím vybrať sa aj na tretie podujatie DEMA ČESKOSLOVENSKÉHO seriálu 24 hodín MTB, keď som si povedal, že predsa nie som žiadna bábovka a dám aj tretí krát sólo. Som bábovka.     K tomuto poznaniu som mohol prísť vďaka záslužnej činnosti skupiny skvelých ľudí z Bystřičky a okolia, ktorá sa nachádza neďaleko Vsetína. Títo ľudkovia očividne nemajú vo svojom voľnom čase čo robiť a tak už po niekoľký krát pre nás pripravili takúto parádnu akciu. Atmosféra býva na tomto podujatí už tradične komornejšia, čo mne osobne vyhovuje a mám radosť, že na mňa každých 12 sekúnd niekto nekričí „ZĽAVA!“ alebo niečo podobné. Úplne mi to stačí aj každých 18 sekúnd. Scenár týchto víkendových úletov z bežnej reality býva v bikepointe už podľa zabehnutého scenára – v piatok transport na miesto činu, rozloženie stanov (musím sa pochváliť skrátením času postavenia toho môjho z 2,5 hodiny v Jihlave na smiešnych 20 minút v Bystřičke), nejaké to papanie, voľná zábava a hurá do hajan. Na tomto mieste sa musím pozastaviť nad spomenutou voľnou zábavou. Keď som sa v Liberci čudoval, ako dokážu niektorí experti po krutej chlastačke na druhý deň fungovať na bikoch, tak tu to bol taký „odvaz“, že to niektorí nedokázali...     Ale k veci. Štart štýlom Le Mans presne o dvanástej v sobotu a boli sme v tom. Všetci rovnako bez ohľadu na to, či sme šli solo, v dvoj, alebo v 4-člennom tíme. Sólisti začali samozrejme o poznanie pomalšie ako tímoví rideri, ktorí to často poňali ako sériu šprintov na 10 km s prestávkami na občerstvenie, relax, či spánok v noci. Organizátori pre nás tento rok pripravili prekvapenie v podobe predĺženia trasy, ktoré sa však málokomu z mojich známych páčilo. Náročná stojka po asfalte a následne zjazd po single tracku, ktorý bol podľa mňa hlavne v noci pomerne nebezpečný, keď mal unavený človek tendenciu robiť chyby a predsa len to bolo po pravej strane pomerne strmé a hlboké. Teda aspoň na môj vkus. Našťastie som držku hodil v tom druhom singli.. :o) Pozitívom však bol určite krásny výhľad do doliny, ktorý sme si predtým užívať nemohli. Určite stál za to..     Celkovo 24 hodinovku v Bystřičke považujem za podujatie plné náročných súbojov (zväčša samého so sebou). Na jednej strane to je pomerne náročná trať, na strane druhej BRUTÁLNE koláčiky na občerstvovačke, kvôli ktorým bolo treba vynaložiť nadľudské úsilie, aby človek vyštartoval aj do ďalšieho kola. Ďakujem tej dobrej duši, ktorá ich napiekla. Polovicu pretekov som jedol (alebo žral?) len tie!   Občas som rozmýšľal, že zmením taktiku a namiesto jazdenia na biku budem len sedieť na občerstvovačke a ostatných súperov zákerne vyhladujem. Nakoniec som sa však rozhodol držať pôvodného plánu a jazdil som čo to dalo. Ako som už na začiatku spomínal, do tretej-štvrtej ráno to šlo. Držal som si svoje tempo, nerobil žiadne blbosti a rozdával som úsmevy fotografom stojacim pri trati. S postupom času ten úsmev síce trošku skysol, ale jazdilo sa mi celkom v pohode. Zlom nastal okolo svitania, keď zlyhala morálka a proste ma to prestalo baviť. Zrazu som tie stojky nemohol vyšliapať a začala pešia turistika. Hore kopčekom potlačiť, dolu sa zviezť. Takéto kolobežkovanie mi vydržalo asi 2-3 okruhy a vzdal som to. Bábovka.     Bábovka však mohla nasávať atmosféru v depe, ktorá inak sólistom uniká. Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Mal som kopu času na umytie biku a seba, podebatovanie s kamarátmi, relaxovanie, užívanie si muziky v depe a pozorovanie robotov, ktorí to nevzdali tak ako ja. Všetci majú môj rešpekt. Taktiež aj organizátori, ktorí sa celú noc starali či už o našu bezpečnosť, alebo prísun energie do našich vyšportovaných pupkov. A majú celkom sympatický hudobný vkus – Rolling Stones ja veru môžem..  V nedeľu presne na obed sa všetko skončilo. Bol odmávaný aj posledný pretekár, bol poskytnutý aj posledný rozhovor viac či menej úspešných bojovníkov a neostáva nič iné, len konštatovať, že slovenská výprava sa počas tohto víkendu nestratila. Niekoľko prvých miest a ďalších krásnych umiestnení nám naznačuje, že aj v poslednej časti seriálu v Poluvsí pri Žiline budú na trati vládnuť kruté boje. A ako zaznelo v jednom filme: „Tvoje prdel pozná středověk!“ (Už zase...) Autor: Martin Vaško Foto: www.mtbmaraton.cz

Môj prvý maratón ktorého som sa zúčastnil bol Strážovský bikemaratón v Súľove v roku 2005. Prišli sme tam s kamarátmi na bielom wartburgu s dvoma bicyklami na streche a jedným v kufri :-). Ja som sa šiel len tak pozrieť ako to na maratónoch vyzerá, ale keď som videl všetkých tých pestrofarebných cyklistov tak som sa prihlásil a začal som sa zúčastňovať aj iných maratónov. Od vtedy sa rád vraciam do Súľova. Pri prihlasovaní som dúfal, že sa nezopakuje rok 2009, kedy som tu bol naposledy, keď lialo pár dní pred, v deň preteku a aj pár dní po. Vtedy som nechal bicykel na streche auta, šiel vrátiť čip, pozrel kamarátov ktorých som pri prejazde cez Súľov ani nepoznal pod vrstvou blata a šiel domov. Ešte pred štartom mi hovorili niečo o padavkách, ale keď počítali škody na sebe a bicykloch tak mi dali za pravdu, že to nestálo za to! Tento rok po týždni úpekov pršalo našťastie iba dva dni pred sobotou. Na trati to nebolo skoro ani poznať. Po príjazde do Súľova (už na inom aute :-) ),nás usporiadatelia nasmerovali na parkovisko na lúku pod skalami cca 400 metrov od štartu. Prezentácia v Kultúrnom dome prebehla ako vždy bez najmenšieho čakania, rýchli návrat do auta, prezliecť sa a späť pred kulturák postaviť sa na štart do druhej vlny 48 km trate. Po výstrele sa šlapalo do kopca, kde som sa pripojil ku skupinke s ktorou som krútil ďalej po lúke. Pri jednom úseku v lese kde bolo blato a korene naraz cyklisti predo mnou náhle zastali. Ako vždy som odopol pravú nohu z spd a pri pohľade pod nohu som zistil že je tam veľká kaluž s blatom tak som sa rozhodol prevážiť sa na ľavú stranu. Lenže hlava bola rýchlejšia ako noha ktorá nešla vypnúť z pedála a už som bol zapichnutý ľavým kolenom v mäkkej zemi. Ako som zistil na druhý deň podľa modriny na ľavom boku iba zemina tam nebola, ale asi aj nejaký koreň. Aspoň že som ho netrafil kolenom. Tento rok mám na pády nejaké šťastie, čo pretek to pád. Našťastie sú to pády skoro v nulových rýchlostiach. Vtedy ma obehol aj druhý člen "môjho" tímu bikepoint.sk Erik, ktorého som ale následne pri prejazde cez Súľov dobehol a pár kilometrov sme v teréne tvorili tandem. Neskôr sa mi stratil pri jednom zjazde. Ani som sa nenazdal a na 15 km bola prvá občerstvovačka, kde som si dal ionťák, banán a sušené marhule. Medzi tým začalo slnko svietiť ako sa na letný deň patrí. Potil som sa ako somár v kufri a pri niektorých stupákoch, kde aktuálna rýchlosť sa rovnala pomalšiemu slimákovi sa mi zahmlievali okuliare tak, že som nič nevidel. Pred druhou občerstovačkou nás ešte čakalo tlačenie bikov pomedzi skaly kde na dvoch úsekoch pomáhali usporiadatelia vynášať bicykle cez dva polmetrové skalné schody. Na druhej občerstovačke som doplnil ionťák v bidone,zajedol banán a melón. A zas sa stúpalo a klesalo prevažne po lúkach a za treťou občerstvovačkou prišlo nekonečné stúpanie do sedla Rôsoviny, ktoré som vyšliapal úplne celé popri tlačiacich cyklistoch. Nešiel som o moc rýchlejšie ale krútilo sa mi dobre tak som nezliezal. Pri následnom zjazde vraj bola "jama na mamuta". Nejakú opáskovanú jamu som v jednej zákrute videl, ale či to bola tá mamutia tak to fakt neviem. Po zvlnenom teréne prišla posledná občersvovačka a miesto na doplnenie tekutín. Tesne za občerstvovačkou pred posledným stúpaním som si dával do úst zvyšok gélu. Rajdy som držal iba ľavou rukou, keď som zachytil pravou časťou riaditok za mlieko na kríku a moc nechýbalo a ľahol by som tam. Našťastie mlieko povolilo skôr ako ja a odtrhlo sa. Posledné stúpanie je tradičné do sedla Roháč po krížovej ceste, ktorá sa pre zlý terén skoro celá tlačila a miestami sa brodilo v piesku, ktorým bol pôvodne zasypaný elektrický kábel. Po dažďoch bol piesok kade tade, len nie na pôvodnom mieste. Pár krát sa mi zdalo, že som videl v tom piesku aj mušle. Ale asi som mal nejaké vidiny. Nasledoval konečne zjazd cez lúky a následne cieľ pred kulturákom. Po umytí bicykla som čakal na kamarátku Janku s ktorou som do Súľova došiel v tieni stánku Aminostar spolu s Erikom a jeho manželkou, ktorá tam predávala doplnky stravy a výživy pre športovcov. Po uložení bicyklov do auta, osprchovaní a občerstvení sa v miestnej základnej škole nasledovalo vyhlásenie výsledkov a tombola. Ako obyčajne zas nič. Ani dve sedmičky (skončil som vo svojej kategórii na 77.mieste) mi šťastie nepriniesli. By ma zaujímalo v čom mám ja šťastie a kedy sa konečne unaví .... Autor: Milan Majtán

Túto sobotu sa konal v poradí už 14. ročník Author bikemaratónu Súľovské skaly. Počasie v piatok nevyzeralo najlepšie, ale nakoľko bolo pred časom veľmi sucho, spoliehal som sa na to, že aj napriek prietrži, to do rána stihne vyschnúť. A tak aj bolo, teda až na pár úsekov v lese, kde boli celkom pekne močariská. Ráno som si privstal, aby som stihol vyvenčiť psa. Ja som sa plánoval vyvenčiť v Súľove. Pôvodne som plánoval ísť na biku aj tam, ale nakoniec som šiel s kamarátom na Ducatte. Vpredu miesto nebolo a tak som musel ísť dozadu, že aspoň budem pridržiavať bicykle. A ono by to bolo fajn, len keby sa za nás nezavesili policajti, ktorí zhodou okolnosti išli riadiť premávku do Súľova. Musel som sa schovávať vzadu na podlahe, aby ma nevideli. Veď nebudeme riskovať pokutu. Keď sme konečne prišli do cieľa, alebo mám povedať na štart, už som bol dobre vymasírovaný, špinavý a to som na biku ešte ani nesedel. Parkovalo sa opäť na prudkej lúke, tak sme dúfali, že nebude pršať. Pomaly sme sa presunuli k obecnému úradu, kde už prebiehala prezentácia a bola fakt rýchla. Ani som sa nestihol spamätať a už som odchádzal s čipom, taškou a úsmevom na tvári. Pôvodne som plánoval dať si dlhú trať, ale vzhľadom na piatkový lejak, som zvolil strednú. Dlhá mala štart o deviatej, na ktorej sa ako obvykle zišiel pekný počet bikerov. Stredná trať bola rozdelená na dve vlny. Tá prvá štartovala 9:15 a druhá pätnásť minút po nej. Do nej som sa pomaličky zaradil aj ja. Samozrejme, pekne nakoniec, ako vždy. Aspoň ma už nikto nepredbehne :-) Ešte som prehodil pár slov s kamarátmi a o chvíľu som už dupal do pedálov. Tento rok sa mi šlo mimoriadne dobre. Rád jazdím, keď nie je moc teplo. Na miernom tiahlom stúpaní do Hradnej sa pelotón pekne potrhal a každý si našiel svoje miesto. Pri zjazde do Vrchteplej som stretal jedného pretekára, ktorý asi vážnejšie spadol, keďže ho viezli na biku k občerstvovačke. Tu som sa chvíľu zdržal, pretože tu mali moju obľúbenú štrúdľu. Ta bola mimochodom na každej občerstvovačke, za čo majú organizátori u mňa veľké plus. Následný zjazd do Súľova bol dosť blatistý, ale to ja rád, keď nie je na celej trati. Cez Súľov som prefrčal bez pózovania, keďže manželka tam na mňa s foťákom nečakala. Potom sa šiel kúsok po asfalte a potom opäť turistickým chodníkom do lesa. Tento úsek je fajn na rozdýchanie, dosť sa tu tlačí a sem tam aj nesie bike. Ale tu boli „vždy pripravení“ chalani ochotní pomôcť vyniesť bicykel a možno aj bikera :-) Zvyšok trate sa mi šlo tiež fajn, až na stupáčik nad Hlbokým. Slnko tu dosť pripekalo a potil som sa ako zlodej pri výsluchu. Poslednú štrúdľu som si dal v Hričovskom Podhradí, aby som sa posilnil pred tým nekonečným kopcom do Lietavskej Závadky. Tam som na občerstvovačke štrúdľu už vynechal, miesto toho som sa nechal zlákať na slivovicu :-) No nedajte si. Posledné stúpanie do Roháčskeho sedla nebolo nič moc, strašne veľa piesku, do ktorého sa kolesa zabárali a nie a nie sa vyhrabať. Najskôr som si myslel, že to naplavilo po tom piatkovom lejaku, ale neskôr som si všimol odkrytý kábel, tak mi bolo jasné, že to tu naviezli. Našťastie v zjazde do Súľova už žiaden piesok nebol. Musím sa ospravedlniť jednému pánovi, ktorého som tu nechtiac vykoľajil. Kričím z prava a idem z ľava. Potom som po lúke už len zišiel do dediny a do cieľa. Výsledný čas 3h23min.Ja viem, že to je nič moc, ale ja som spokojný. Je to o pol hodinu lepší čas, ako som mal minulý rok. Hotovo, misia splnená. Pretek hodnotím ako veľmi dobrý, značenie super, ani slepý by nezablúdil. Občerstvovačky na jednotku, ako nový paušál od Orangu, akurát sa mi zdalo, že bolo na trati menej paparazzi ako obvykle. No a pre mňa bol bonus sms, ktorá mi prišla, keď som prišiel do cieľa. Môj výsledok na mobile. Tak s tým som sa ešte nestretol, ale vraj to bolo aj na Fatranskom maratóne. Tak o rok sa tu uvidíme opäť a snáď už to dám pod tri hoďky :-) Autor: Erik Kubík

Kedysi mi jeden kamarát povedal, že komu po prepitej noci nie je zle, tak ten pil určite pod svoje možnosti. Myslím si, že niečo podobné platí aj u bicyklovania. Keď sa biker vráti domov úplne v pohode, tak očividne ten jeho výjazd (výlet, maratón,...) za veľa nestál. Toto však nie je prípad akcie, ktorá sa každoročne koná v Beskydách a má výstižný názov Kopřivnický Drtič. Táto akcia je úplne odlišná od všetkých ostatných. Nejde o maratón, ale o poloorientačný nezávodný vytrvalostný výlet. Každý účastník dostane mapu s trasou, ktorú by mal (avšak nemusí) prejsť a na vytýčených kontrolách (väčšinou horských chatách) získať razítko do mapy. Kto získa aspoň dve pečiatky, dostane medailu. Kopřivnický je pretože sa koná v meste Kopřivnice, kde je štart a zároveň cieľ. A názov drtič hovorí sám za seba. Navrhnutá trať každého účastníka úplne rozdrtí. Stotridsať krásnych, ale nesmierne náročných kilometrov kopcami Moravskoslezkých Beskyd s prevýšením 3500 metrov dokáže trénovaných unaviť, menej trénovaných zničiť a netrénovaných úplne zdrtiť. Spomínam si ako by to bolo včera, keď sme sa pred štyrmi rokmi spolu s kamarátom Martinom zúčastnili prvýkrát tejto akcie. Po 120-tich kilometroch som bol taký zničený, že som bike tlačil prevesený cez riaditká a každú chvíľku v tejto polohe driemal od únavy. Našťastie je Martin obdarený nekonečným množstvom trpezlivosti a vydržal to so mnou až do konca. Bohužiaľ mi sily nevydržali až do konca a posledných pár kilometrov sme zvolili cestu po asfaltke namiesto navrhnutej trasy akcie. Vtedy nad nami trať vyhrala a my sme prisahali, že o rok ju prejdeme celú. Odvtedy ubehlo niekoľko rokov a napriek našej každoročnej účasti sa nám to ani raz nepodarilo. Je 16. jún 2012 a ďalší ročník drtiča začína… Je 7:30 ráno a na letnom štadióne v Kopřivnici je pod štartom nastúpených skoro 800 bikerov. Sú tu všetky výkonnostné úrovne športovcov. Niektorí chcú dať trať v čo najkratšom čase (najmenšia skupinka), niektorí chcú zvládnuť celú trať bez ohľadu na čas a sú tu aj takí, ktorým stačí sa pár hodín povoziť v peknom prostredí bez ohľadu na výsledok. Vďaka nezávodnosti tejto akcie nie je cítiť to nepríjemné napätie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou každého maratónu. Organizátor nás s prianím príjemnej zábavy vysiela na trať… Od začiatku sú jasné dve veci. Prvou je, že predpoveď neklamala a slnko nás bude páliť celý deň. A tá druhá, že po celotýždňovom daždi trať nie je vôbec suchá a pokiaľ sa neutopíme vo vlastnom pote, utopíme sa beskydskom blate. Tak či tak, po prejdení nebudeme vhodnými adeptmi pre fotenie do módneho časopisu. To nám však nevadí, veď ako sa spieva v hymne žilinského cykloklubu “aj keď za ušami blato, stále stojí to za to...” . Štart je veľmi pomalý, nikto sa nikam neženie. Určiť si správne tempo je to najdôležitejšie na tejto trati. Z každej strany počúvam (ako každý rok) dohady o tom, komu sa podarí koľko z trate prejsť a ako zničení prejdeme cieľovou páskou. Cesta až do Štramberku je za nami a tešíme sa snáď na najkrajšiu časť trasy – stúpanie na Svinec, odkiaľ je krásny výhľad na všetky strany. Po zbehnutí z kopca nás čaká prvá kontrola, kde je už pripravené okrem razítok aj chladené pivo a usmievavé slečny s pamätnými nálepkami na naše tátoše. Moc sa tu nezdržujeme a po malom osviežení pokračujeme v ceste k druhej kontrole, ktorá je za najbližším kopcom. Aj keď láska nechodí po horách, s defektmi sa na nich určite stretneme a tak druhú kontrolu si užívame s montpákami v rukách... Tohtoročná trasa zahŕňa aj prechod Vsetínskymi vrchmi a tak po opravení defektu pokračujeme ďalej na juh. Cesta ubieha veľmi rýchlo a s pribúdajúcimi kilometrami sa u nás zväčšuje nádej, že tento rok sa nám podarí celú trasu prejsť. Od ďalšej kontroly nás delí už len prudký výjazd k Hornej Lhote a následný náročný zjazd do Bystričky. Kým Martin popiera všetky fyzikálne zákony a zdoláva toto viac než 30 stupňové stúpanie na bicykli, my ostatní sme sa rozhodli s gravitáciou nepretláčať a pomaličky tlačíme bicykel na vrchol. Drsný zjazd značne preveruje technické zručnosti každého z nás a tak sme radi, že sa dostávame na kontrolu v Bystričke, kde vládne skvelá nálada. Každý sa občerstvuje a vymieňa si doterajšie dojmy z trate. Všetci si uvedomujeme, že to najťažšie nás ešte len čaká – výstup na hrebeň Vsetínskych vrchov a jeho následný prechod. Výstup na hrebeň nie je možný zo sedla bicykla. Dokonca aj Martin, ktorý nerád skladá tretry z pedálov je tu k tomu donútený. Toto nekonečné stúpanie je na hrebeni nahradené ešte nekonečnejším hrebeňom. Trasa je jasná Ptáčnice – Tanečnice – chata Čarťák. Avšak týchto 20 kilometrov náročného terénu nemá konca kraja a tak, keď po príchode na chatu padám na zem a hodinu to rozdýchavam. V tráve je vyvalených množstvo bikerov a na každom je vidieť značnú únavu. Veľa z nich sa rozhodlo ukončiť trápenie a vrátiť sa do Kopřivnice najľahšou možnou formou - po asfalte. Mne je jasné, že tento rok prídem do cieľa opäť zdrtený… Dlhšia prestávka mi výrazne pomohla a tak krátky výjazd na Soláň mi nerobí žiaden problém. Väčšie problémy sa objavujú pri technickom zjazde do Hornej Bečvy, kde je nutné zvládnuť množstvo koreňov, veľké kamene a prudké klesania. Sedadlo ide teda dole na doraz, zadok sa šúcha o zadný dezén a hlava sa maximálne koncentruje. Vďaka tomuto zostupu prichádzam dole úplne vyklepaný, čo nie je veľmi ideálny stav pred stúpaním na chatu Martiňák. Všetko sa však dá zvládnuť a tak o pol hodinky už popíjame s Martinom studenú kofolu hore na chate. Čas je však neúprosný (a Martin tiež) a tak po chvíľke oddychu vyrážame na Pustevny, kde nás čaká predposledná kontrola. Práve na tomto mieste sme sa to rozhodli vzdať minulého roku a po asfalte sa vrátiť do cieľa. Tentokrát to však nevzdáme. Po krátkom váhaní sme rozhodnutý pokračovať na trase. Veď je ešte len 7 hodín večer a máme stále dve hodiny svetla. Navyše aurora v batohu to istí. Osud je však proti nám. Pri zjazde z Pustevien míňame správnu odbočku a uvedomíme si to veľmi neskoro. Síce je tu stále možnosť návratu, avšak chýbajú nám sily – niekomu fyzické, niekomu psychické. Volíme teda cestu zbabelcov a o pár minút po hlavnom prúde vchádzame do Kopřivnice. Po chutnej večeri sedíme pri stane a s medailou na krku sledujeme nočných jazdcov ako prichádzajú do cieľa. Celý čas rozmýšľam či by sme to zvládli, keby sme išli tou správnou cestou. To sa už nedozviem. Jedno je však isté. Drtič nad nami tento rok opäť vyhral, ale my sa nevzdáme a o rok sme tu zas... Autor: Peter Chovanec Foto: www.drticbike.cz

Tak a čas je neuprosný a o dva týždne sa roztočia hodinky na jedinom Slovenskom MTB ultramaratóne bikepoint.sk CYKLOPOZITÍVNYCH 24 hodín MTB. Termín je stanovený na 7.-8. júla 2012. Ako býva  dobrým zvykom na 24-kách tak štart bude na pravé poludnie v sobotu 7.7. Samozrejme v piatok večer sa zaplní kemp a večer bude čakať na účastníkov disco a samozrejme posedenie s priateľmi. Tento rok sa maratón presúva do blízkosti Rajeckých Teplíc jej miestnej časti Poluvsie.  Slovenská 24-ka je bodkou za DEMA Československým seriálom 24 hodín MTB, ktorého súčasťou sú 24-ky v Jihlave, Liberci, Bystřičke... Pozor! Vzhľadom k rastúcej popularite 24-iek je limit pretekárov ohraničený na 300 štartujúcich.  Sú pre Vás pripravené tieto kategórie: 4 tým (muži, mix do 40 let) 4 tým (muži, mix nad 40 let) 2 tým (muži, ženy, mix do 40 let) 2 tým (muži, ženy, mix nad 40 let) Jednotlivci (muži, ženy do 40-ti let) Jednotlivci (muži, ženy nad 40 let) Jednotlivci (muži, ženy nad 55 let) Nezabudnite, že zlacnené štartovné je do konca júna a je 32€/osoba. Štartovné zaplatené do 30.6. obsahuje. Tričko s logom 24-ky, energetický nápoj, 2x strava, 2xnápoj, NON STOP občerstvovačka / platí aj pre doprovod/  základný servis, energetická tyčinka....... Tešíme sa na Vás a pripravte si dobrú náladu a svetlá!!! www.cyklopozitiv.sk Autor: Luboš Terry Dupkala

Srdečne Vás chceme všetkých pozvať na ďalší ročník maratónu Marikovskou dolinou (predtým FC maratón). Celé podujatie začne už v piatok podvečer 29.6.2012 šprintmi. Pôjde sa na dva skrátené okruhy na XC trati, kde sa mimochodom konajú aj cyklokrosové preteky, tento rok dokonca Svetový pohár B kategórie. Zázemie je situované na lúkach, nebude žiadny problém zaparkovať karavan alebo si postaviť stan. Prvých šesť pretekárov získa finančné ceny. V sobotu budú odštartované preteky na 36 km (1010 m) a 56 km (1620 m??) okrem toho detský pretek a preteky pre rodiny z deťmi na 5km. Každý, kto už na našom maratóne niekedy štartoval si určite zapamätal trať. Po úvodných dvoch kopčekoch, ktoré dajú zabrať hlavne na slnku, keďže vedú odkrytými lúkami sa závodníci dostanú do pasáží, ktoré tvoria srdce maratónu, sú to dva dlhé úseky hravých singletrackov. Závodníci ašpirujúci na „bedňu“ by sem určite mali prísť medzi prvými, keďže obiehanie na týchto úsekoch je mierne problematické. Hladké plášte typu Furious Fred odporúčam iba dobrým technikom alebo samovrahom. Druhá polovica dlhej trate je kompletne nový úsek, kde opäť nechýbajú upravené singletracky, prudké stojky, miesta s výhľadmi. Táto časť trate všetkých skutočne preverí, odmenou Vám bude zážitok v podobe skutočného bajkingu, nečakajte žiadne zvážnice alebo nudné cesty, úzke kľukaté cestičky vedú iba pravou divočinou, kde nie je núdza o jelene, diviaky, muflóny. Samozrejmosťou je bohatá tombola, zaujímavé finančné odmeny pre prvých 15 pretekárov v celkovom poradí na dlhej trati ale hlavne skvelá trať postavená bajkermi pre bajkerov. Štart na dlhej trati začína o 10:00 hod. Štartovné je 13 EUR na oboch tratiach (uhradené do 15.6.2012), po tomto termíne 19 EUR, v štartovom balíčku si nájdete kopec zaujímavých vecí, ktoré sa hodia každému bajkerovi. Celé podujatie je tradične zaradené do Valašsko-Považskej série. Nezabudnite, že do celkového hodnotenia a zaradenia do záverečnej tomboly je potrebné odjazdiť minimálne päť podujatí z ôsmich. Takisto je súčasťou Slovenského pohára v maratóne. Kompletné propozície spolu s ďalšími informáciami nájdete na našej domovskej stránke www.fcteam.sk. Takisto prihlasovanie na maratón nájdete na tejto stránke. Uvidíme sa na štarte, želám krásny zážitok zo závodenia v krásnej prírode. FC Team