Report: Kopřivnický Drtič 2014
„ Being progressive in something. That’s all about. That’s the point of the life. “
Ueli Steck
Milujem bicyklovanie. Milujem ten pocit, keď sa nohy odlepia od zeme, zadok usadne do sedla a tretry zaklapnú do pedálov. Na hlavu v tom momente akoby prestala pôsobiť gravitácia a nič ju neťaží. Prvé pomalé zábery nôh roztáčajú dve gumou potiahnuté kolesá, svaly na stehnách sa napínajú a bicykel sa rozbieha. Som len pár centimetrov nad zemou, ale aj tak mám pocit, že všetky starosti bežného života zostali tam dole. Pár minút točenia a miznem v prírode. Občas je trať monotónna, občas sa terén zavlní, niekedy stúpam k výšinám a niekedy ma čaká strmý spád dole. Presne ako v živote...
Kým hlava je v beztiažovom stave, srdce je to, čo ťahá každého bikera dopredu. Každý chce zlepšovať svoju techniku, zvyšovať svoju priemernú rýchlosť a výdrž. A ja nie som výnimkou. Aj keď patrím k bikerom, ktorí o sebe tvrdia, že im je jedno, akú priemernú rýchlosť dosahujú a koľko kilometrov najazdia, nie je to tak celkom pravda. Aj ja ako každý biker mám nejaké túžby, a tou mojou je prejsť každú trať, na ktorú sa vydám. A to sa mi na každej bikerskej akcii darilo... okrem jednej. A to som sa rozhodol tohto roku zmeniť.
Tou akciou nie je nič iné, ako poloorientačný nezávodný mtb maratón s názvom Kopřivnický Drtič, ktorý sa koná v Beskydách a cieľ jeho organizátorov je jednoduchý – čo najväčšiemu počtu bikerov vyčariť úsmev na tvárach. Pravidla sú jasné. Dostanete mapu s trasou, sadnete na bicykel a vyrážate do hor za krásnymi výhľadmi a novými zážitkami. Kompletná trasa má 125 kilometrov, pričom biker nastúpa viac ako 3500 metrov. Trasu si však každý môže podľa svojich schopností a okolností skrátiť. Na trase je rozmiestnených niekoľko razítok, a kto donesie aspoň dva, tak si okrem nezabudnuteľného zážitku domov odnesie aj peknú pamätnú medailu.
Minulú sobotu sa konal 17. ročník Kopřivnického Drtiča a ja som sa spolu s dvoma kamarátmi (a ďalšími 900 bikermi) postavil na štart. Bol som zvedavý, čo mi tento rok prinesie. Už samotné štartovné číslo značilo, že každý túto akciu vníma inak.... veď napísať vedľa seba „Československý masakr“ a „Pohodová vyjíždka“... to proste nejde k sebe. Ja osobne Drtiča nevnímam ani ako pohodovú vyjíždku, ani ako masaker. Pre mňa je Drtič zárukou dobrodružstva. Stojím na štarte po šiesty krát a už som tu zažil všetko... slnko aj dážď, úsmev aj plač, totálne natešenie aj totálne vyčerpanie...
Obloha je zlovestne zatiahnutá. Všetci sme nedočkaví. Po krátkej reči organizátorov už počujem len cvakanie nášlapov a všetci sa valíme z letného štadióna ako včely z úľa po dlhej zime. Prvý kopec hneď na začiatku oddeľuje stíhačky od pohoďákov a vznikajú malé skupinky výkonnostne podobných bikerov. Slnko si občas nájde medzeru medzi hustými mrakmi zahaľujúcimi oblohu a vlieva nám do tela energiu a do duše nádej, že dnes nezmokneme.
Pár kilometrov cez malebné podbeskydské dedinky a následuje výšľap na prvý kopec - Ondřejník (889 m.n.m.). Ondřejník tu stoji sám ako vojak v poli a je akousi branou do Beskýd. Ostatné vrcholy sú od neho niekoľko kilometrov vzdialené a vďaka tomu je odtiaľto krásny výhľad. Práve tu stojí turistami veľmi obľúbená chata a v nej prvé razítko do mapy. Bohužiaľ chatu nachádzame zatvorenú a kolónka v mape zostáva prázdna. Postupujeme ďalej...
Prichádza fyzicky najnáročnejší úsek, a to stúpanie na Lysú Horu (1323 m.n.m.), ktorá je najvyšším vrchom Beskýd. Pôsobí naozaj majestátne a aj preto ju ľudia nazývajú Kráľovnou Beskýd. Sme ešte plný energie a tak kilometre pribúdajú rýchlo a viac ako nekonečné stúpanie nás trápi zhusťujúca sa oblačnosť a občasné mrholenie. Na vrchole nás okrem pečiatky čaká aj hustý mrak a s ním značné ochladenie. Radšej na seba nahadzujeme všetko oblečenie, čo máme v batohoch a zjazdujeme čo najrýchlejšie na neďaleké Visaláje.
Do reštaurácie na Visalájach prichádzame na poslednú chvíľu. Prietrž mračien, ktorá sa strhla, vyzerá veľmi desivo a sme radi, že sedíme v suchu pod slnečníkom. Slnečník nás síce chráni pred hektolitrami vody padajúcich z oblohy, ale o teple hovoriť nemôžeme. Drkotavými zubami prežúvame obed, ktorý nám priniesol čašník a premýšľame, čo bude ďalej. Vyčasí sa, či nevyčasí? Budeme pokračovať ďalej alebo to strihneme najkratšou trasou do cieľa? Nevieme...
Ako vždy, všetko za nás vyriešil čas. Po prestávke, ktorá trvala skoro hodinu a pol, prestáva pršať a my vidíme aspoň náznaky slnečných lúčov. S plnými žalúdkami sadáme na bicykle a po krátkom stúpaní dorážame na neďaleký Bílý Kříž (942 m.n.m.), kde zapĺňame mapu ďalším razítkom. Vidíme mnoho premočených bikerov, ktorí nemali toľko šťastia ako my a zmokli na trati. Zohrievajú sa pri horúcej polievke a nikam sa nehrnú. My však ideme ďalej. Začína opäť pršať....
Hraničný hrebeň medzi Českom a Slovenskom, ktorý musíme prekonať nie je zvlášť dlhý (cca 20 kilometrov) a neobsahuje žiadne dlhé stúpania. Technicky je to ale to najnáročnejšie, čo pre nás organizátori pripravili. Prudké výšlapy a technicky náročné zjazdy dávajú našim telám zabrať. Našťastie sa počasie umúdrilo, dážď utícha a okolité lúky a lesy sú zahalené slnečnými lúčmi. Našim očiam sú dopriate neskutočné výhľady, pri ktorých idú slzy do kútikov a sánka padá až na predstavec.
Na hrebeni nás čakajú až tri chaty, pričom stačí razítko z jednej z nich. Zastavujeme sa hneď na prvej, kde si okrem razítka dávame aj krátku pauzu a vychutnávame si teplé slnko opierajúce sa do našich chrbtov. Sadnúť si do trávy, natiahnuť nohy, popíjať kofolku a pozerať sa do doliny. To sú slasti, ktoré nám sú práve dopriate.
Čas sa nám však kráti a tak sadáme na bicykel a šľapeme ďalej. Pri ďalších chatách sa už ani nezastavujeme a pokračujeme až ku chate Třeštík, kde je povinná razítková kontrola. Kým posledné kilometre sme boli na trati skoro sami, tu je kopec bikerov. Naša trojčlenná skupinka sa rozrastá o ďalších bikerov a spolu vyrážame na chatu Martiňák (827 m.n.m.), kde skrášlime naše mapy predposlednou pečiatkou. Celý čas nám Beskydy ukazujú svoje najväčšie krásy a my každú chvíľu zastavujeme a obdivujeme dokonalosť okolitej prírody. Občasný daždík nám už nevadí.
Posledným vrcholom, ktorý musíme zdolať sú Pustevny (1010 m.n.m.), kde sa nachádza aj posledná pečiatka. Krásu prírody tu dopĺňajú staré drevené stavby, ktoré sú unikátom a veľkým turistickým lákadlom. Bohužiaľ jedna z najznámejších stavieb bola tento rok podpálená a tak sa miesto historickej budovy pozeráme na ohorené trámy a nahlas premýšľame, čo by sme spravili autorovi toho požiaru.
Zjazd z Pustevien je naozaj lahôdkou. Slnko už pomaly zapadá a jeho teplo nás už tak nehreje. Trasieme sa ako osiky a tešíme sa na naše teplé spacáky. Už len posledný kopček a prichádzame do cieľa. Prejavy radosti sa u mňa nedajú potlačiť. Po šiestich rokoch sa mi podarilo po prvýkrát prejsť celú trasu a môžem hrdo povedať, že Drtič ma tento rok nerozdrtil....
Autor: Peter Chovanec
Foto: Martin Vaško