Počas uplynulého víkendu sa v lyžiarskom areáli Vesec pri Liberci konalo druhé kolo československého seriálu 24 hodinových MTB pretekov a keďže nás v bikepointe takéto masochistické kratochvíle bavia, rozhodli sme sa ísť to tam trošku omrknúť. Organizátorský tím toto podujatie pripravil pre bikerov už po 18. krát, čo som ja osobne považoval za prísľub kvalitnej akcie. Na piatok sme si teda povybavovali u našich chlebodarcov dovolenky a chvíľku poobede sme už aj fičali na západ. A ani bumážku sme nepotrebovali... Väčšia vzdialenosť zo Slovenska sa podľa očakávaní prejavila v menšom počte štartujúcich Slovákov, bratom Čechom to však nevadilo a aj počas tohto 24-hodinovkového víkendu prehrali zápas. Tento krát to síce bolo vo futbale a s Rusmi, ale aj tak. Podľa mňa za to môže Terry. Vždy keď ide do Čiech, prehrajú. Aj v Jihlave to tak bolo (MS v hokeji, zápas o postup do finále s našimi), aj teraz. Uvidíme čo to spraví o 2 týždne v Bystřičke. Možno dostane zákaz chodiť do ČR... :-) Každopádne im držíme v ďalších bojoch palce! Ale do šéfa sa nepatrí takto mrzko navážať, tak späť k veci. Po príchode ma milo prekvapil areál v ktorom sa celý akt tyranie mal odohrávať – pekne pokosená trávička, dostatok miesta, celkom pohodová muzika, všade pokoj, pripravené boxy pre pretekárov a kopa jedál na výber v stravovacom stane. To ja po niekoľko hodinovej ceste autom bez obeda dokážem oceniť (síce som vyžieral cudzí proviant, ale obed to proste nebol..). Porcie boli slušné a tak sme po papaní a rozložení stanov začali pokukovať po tej „těžkej pohode“. Nakoniec sme ju našli práve v našom stane, keď sa tam objavil malý súdok piva a štýlové krígle (ja som pil samozrejme čaj s citrónom). Škoda, že nám to všetko do rána ukradli. Asi pomsta Terrymu za ten prehraný zápas s Rusmi... :-) Po krátkej večernej sieste sme sa okolo polnoci pobrali spať, aby sme v sobotu vládali makať a ničiť súperov na trati. Plány nám zľahka skrížila párty v papacom stane, ktorá sa postupne zvrhla na strašidelnú ožieračku a okrem DJ-skej tvorby k nám do stanu doliehali aj rôzne škreky zmasakrovaných účastníkov súťaže v pití piva. Nechápem, ako po takej smršti mohli o pár hodín nasadnúť na bajky a jazdiť. Rešpekt im! Keď som sa ráno zobudil, z campu už bolo jedno veľké mravenisko. Všade sa stavali stany a prístrešky, pripravovali sa bicykle a pobehovali tam taký smiešny ľudkovia v pestrofarebných elasťákoch. Pozvoľna som sa rozhýbal, dal si výdatné raňajky a začal sa pripravovať na štart. Ten prišiel presne o dvanástej, keď sa stovky bikerov vydali v ústrety 24, resp. 12 hodinovému trápeniu na náročnej, ale krásnej trati. Mne osobne sa veľmi páčila už len preto, že veľká časť z nej viedla lesom. Inak sa jazdilo po všetkých možných povrchoch – asfalt, tráva, kamene, ťažké koreňové pasáže (hlavne po krátkom, ale pomerne výdatnom daždi okolo piatej poobede), blatko a dokonca aj krátky úsek s nejakou drevenou drvinou. Proste tam bolo skoro všetko. Čo sa pohody pri jazdení týka, pomerne rýchlo odišla do neznáma a zostali mi skôr tie „těžké“ stavy. Našťastie sa mi o zábavu starala príroda, takže to nebolo len o nejakom trápení sa na bicykli. Bolo to o trápení sa na bicykli pri pozorovaní západu slnka pomedzi dažďom pokropené smreky, tmavnúcu oblohu, rozsvecujúce sa hviezdy a iné prírodné úkazy, ktoré bežne ignorujeme. Ako to už zvyčajne chodí, 24 hodinovky sa rozhodujú hlavne v noci a inak to nebolo ani v Liberci. Niekto sa rozhodol pospať si, niekto jazdil ďalej. Mne sa šlo v rámci možností celkom dobre, tak som sa rozhodol nespať a užiť si to naplno. Celkom ma prekvapilo, že som v noci ani nepotreboval svoj klasický životabudič vo forme hudby z prehrávača. Pri živote ma držali samota, kľud a ticho, ktoré tam po zotmení spoločne zavládli. Mikrospánok som dostal len raz – našťastie pri jazde hore kopcom po širokej asfaltovej ceste. Človek by nepovedal, že taká cesta pri rýchlosti 5 km/h môže byť nebezpečná. Stále však lepšie, ako zahryznúť do nejakého stromu v rýchlom zjazde. Búchanie hlavou do stromu preto radšej prenechajme ďatľovi. Inak neviem ako je to u ostatných cyklistov, ale ja mám najväčší problém v noci s prejazdom depa. Pokiaľ som na trati a šliapem do pedálov, je zvyčajne všetko ako-tak v poriadku. Keď sa však dostanem k občerstvovaciemu stanu, dám si pauzičku a už špekulujem, či ja toto potrebujem, či by mi nebolo lepšie v teplom a mäkkom spacáku, či si dám ešte ďalší čaj, a potom ďalší, alebo je lepší ten hovädzí vývar,...? Jednoducho problém s morálkou. Ale raz sa to naučím robiť ako tí najlepší borci a cez depo prejdem bez zastavenia aj o 4 nadránom! Apropo, ráno! Ako povedal jeden z mojich súperov na trati: „...nejkrásnější na celé čtyřiadvacítce je svítání...“. Myslím, že chlapčisko mal pravdu a slnko ma opäť raz presvedčilo, aké je pre nás dôležité. Moje časy na kolo sa síce vôbec nezrýchlili, ale pocit bol úplne iný ako v noci. Zrazu som mal pocit, že tým notoricky známym okruhom svištím ako raketa. A možno to bolo spôsobené len unavenými zmyslami a rannou vymletosťou.. To ešte musím overiť na ďalších pretekoch seriálu.. :-) Od rána do obeda to už bolo o dosť veľkom premáhaní sa, našťastie mi pomohol kolega Dušan, ktorý po niekoľko hodinovom šlofíku vyliezol zo stanu s otázkou, či si dáme nejaké to kolečko. V tom momente som bol totiž prevesený cez operadlo stoličky pred stanom ako špinavá handra a rozmýšľal som nad niečím strašne dôležitým. Bohužiaľ som zabudol, čo to bolo.. S jeho pomocou som sa donútil dať ešte na chvíľu dokopy a doraziť nejaké 3 okruhy. Vďaka mu! V poslednom kole som sa trošku hecol a spravil lepší čas ako víťaz Zdeněk Kříž. On šiel síce na pohodičku a ja totálny šrot, ale história sa nepýta ako, ale či. V poslednom kole som ho proste dal... ;-) (Každopádne si však zaslúži napísať, že za 24 hodín odjazdil viac ako 440 km – so zlomeným rebrom. Teraz neviem, či je to psychopat, alebo mimozemšťan.. Má však môj obdiv.) Zvyšok výletu už len stručne: po dojazde som umyl bike, zbalili sme stany, naložili sa do auta a...black out! Prebral som sa až na hraniciach. Výnimočne mi ani nevadila rozbitá diaľnica medzi Prahou a Brnom... :-) Vidíme sa v Bystřičke... Autor: Martin Vaško Foto: Zuzana Žideková, Jíři Synek
